Bohuslav Hurban študoval vo Vojvodine
Hĺbku ťažkého života rodu Hurbanovcov koncom 19. storočia počas silnej maďarizácie na Slovensku najsilnejšie pocítil Bohuslav, syn Dr. Jozefa Miloslava Hurbana.
Bohuslav Hurban (1862 – 1889) študentský pracovník, orientalista a prekladateľ, narodil sa v Hlbokom na evanjelickej fare ako najmladší syn Dr. Jozefa Miloslava Hurbana a Anny, rod. Jurkovičovej. Študoval na slovenskom evanjelickom gymnáziu v Martine a po jeho zatvorení v Přerove v školení pokračoval v Novom Sade a Sriemskych Karlovciach. Teológiu študoval v Rostoku, Erlangene a na evanjelickej teologickej akadémii v Bratislave, odkiaľ ho v roku 1885 pre panslavizmus vylúčili krátko pred ukončením štúdia. Podľa záznamu Zdenka Ďurišku v knihe Národný cintorín v Martine, Pomníky a osobnosti (Matica slovenská, Martin 2007): „Bohuslav Hurban sa rozhodol využiť a rozvinúť rečové nadanie a prihlásil sa na štúdium východných jazykov na univerzite vo Viedni. Tu v roku 1886 pôsobil aj vo funkcii predsedu slovenského akademického spolku Tatran. V štúdiu orientalistiky pokračoval na univerzitách v Prahe a v Petrohrade, kde sa stal i riadnym spolupracovníkom Izvestie, v ktorých referoval o dianí na Slovensku. Venoval sa prekladaniu z ruštiny a nemčiny.“
V rodinných listoch sa uvádza ako Bohuš. Prvýkrát ho v list
e z 5. 10. 1963 otec Jozef spomínal synovi Svetozárovi (Korešpondencia zahrnutá v Zlatom fonde SME): „Deti sú zdravé, Bohuš bol dlho nemocný. Zabudol bežkať, ale už zas sa nanovo učí. Kosta je čiperný chlapček, Ľudmilka je jako váleček, Vladimír sa dobre učí a je nádeje, že odbaví tretiu klasu toho roku.“
Po zatvorení gymnázia v Martine otec J. M. Hurban v liste z 30. 8. 1877 prosil syna Vladimíra, mladého pazovského farára, aby najmladšiemu bratovi pomohol naučiť sa po srbsky a zapísal ho do srbského gymnázia v Novom Sade: „Bude treba abys ty sám do N. Sadu ku direktorovi gymnázia srbského osobne zašiel a tam zrovna poviedal, že starý Hurban Srbom bratom honeného svojho synka oddať chce, aby mohol z neho platný syn národa povstať.“
V Novom Sade určite dlho nebol, lebo v liste z 8. 9. 1879 bratovi Vladovi z Hlbokého do Pazovy úvodom písal cyrilikou po srbsky („aby sa vraj presvedčil, či tej srbčine ešte nezabudol“), lebo sa z Karloviec pohol loďou a s rodinou Štúrovou (ktorá pravdepodobne bola u svojich spoločných rodákov Pazovčanov) najprv prišli do Melčíc: „Tu je malá pauza v cestovaní a síce i noc a zajtra cestujúc celý deň, sme sa zase v noci ocitli v Hurbanii – Hlbokom. Len čo sme si trošíčku oddýchli, nastali zas všelijaké hýbania a trvenia… Bol dištriktuálny konvent… Geduly predsedal a otvoril konvent maďarský. Dulla, turčiansky poslanec svetský, bol proti tomu a uvádzal svoje dôkazy, načo Apenko povedal mi slovami: ,Či len my Slováci sme ten osel, na ktorom sa všetci nosia.´ Ja som bol už len s ľuďmi a oni mi šepkali: ,To sú pán Hurban. Oni nás všade zastanú a nezahanbia sa za nás, to sú Slovák´…“ Bol to rok, keď maďarská vláda prostredníctvom uhorského snemu uzniesla zákon o povinnom vyučovaní maďarčiny vo všetkých elementárnych školách, započnúc ním celkové pomaďarčenie ľudových škôl – a teda aj slovenských.
Bohuslav Hurban sa potom školil v Sriemskych Karlovciach, odkiaľ poslal bratovi Vladovi do Pazovy list z 8. 2. 1880: „Kraj školského polroka sa blíži a p. prof. Barusković mi už vravel, aby som písal klasu z náboženstva. Čo sa týče tohoto, ja som sa viacej bavil „Naukou“ nežli „Históriou“, lebo mi ju Apenko s týmito rečmi preporúčil. ,Čítaj pilne v Nauke, abys ju pochopil; keď ju budeš mať v hlave, bude Ti v mnohom objasnené štúdium theologické´…“ Pretože Bohuš mal medzi dvomi polrokmi voľno, týždeň plánoval stráviť v Pazove, čo sa určite aj uskutočnilo.
Svedectvo o tom, ako bol vylúčený z evanjelickej teologickej fakulty v Bratislave, podáva Mgr. Martin Pliešovský v MsKS Hnúšťa: „Senát prešporskej evanjelickej teologickej fakulty vylúčil roku 1885 troch teológov zo všetkých krajinských ústavov, piatich z prešporskej fakulty, troch gymnazistov z prešporského lýcea a jedného zo všetkých ústavov krajinských na tom základe, že sa schádzali, po slovensky rečnili a spievali. Z vyhodených vynikali najmä mladíci Bohuslav Hurban, Žigmund Križan, Štefan Roháček a Ján Vesel.“
Ďalšie doklady uschované v ÚA SEAVC datujú z roku 1887, keď Bohuš študoval v Prahe. V jednom liste (5. 6. 1887) otcovi píše: „Besnosť maďarská roztrpčila nás všetkých. Šľachetnosť maďarská dopúšťa tomu… Biedne to u nás… Táto hrozná netešnosť ľudu hrúzou naplňuje mňa. Tomu, kto sa mocne a pevne hlási k ľudu svojmu, predsa neopovážili by sa tak drzo hádzať blato do tváre. Pán Boh buď s nami!“ V pokračovaní listu prosil svojho otca: „Jestli tedy nebudeš, Apenko môj, ma cez ten mesiac vydržiavať, nuž prídem domov…“ Trochu neskôr (21. 6. 1887) písal podobný list o ťažkej finančnej situácii aj bratovi Vladovi do Pazovy: „Z domu som pýtal 10 zl. na letné nohavice a topánky – Apenko písal Tebe… Za 50 zl. splatil som dlhy a byt – nuž to je moja bieda, že prídem domov bez topánok a nohavíc. Nuž, Vladuško môj, preto prosil bych Ťa o tie peniaze…“ V pokračovaní listu Bohuš opisoval Prahu a amerických sokolov, ktorí u Pražákov získali veľkú priazeň: „Celou Prahou hýbu americkí sokoli. Ľud nevychádza z nadšenia. Zástavy pokrili domy a darmo chcú nemecké noviny utlmiť ten požiar, ktorý vyňal sa pri každom Američanovi. Kde sa jeden z nich objaví, tisíce kŕdel otriasa výbuchom. A všetky zhromaždenia tých tisícov a tisícov vypadajú poriadne, ticho sa rozchádza každý – lebo sokol pražský zaručil sa za poriadok.“
Podobne referoval aj v rozličnej tlači o Slovákoch a ich utrpení. Avšak nie dlho, lebo trpiac nedostatkom peňazí a častým sťahovaním, často chorľavel.
Bohuslav Jozef Ľudovít Hurban zomrel v mladom veku ako skončený bohoslovec v roku 1889, sotva rok po otcovej smrti. Pochovaný bol v Turčianskom sv. Martine na národnom cintoríne.
Katarína Verešová
