Mračná nad nami

Len naivní sa mohli potešiť správe, že si žiaci základných škôl poľahky budú môcť zvoliť slovenčinu za voliteľný predmet. Poľahky to vôbec nepôjde, lebo v súvislosti s voľbou voliteľného predmetu je niekoľko hlavolamov, o čom píšeme v aktuálnom čísle nášho týždenníka.

Čoraz ťažšie je zostať Slovákom. Zdá sa, že sa systémovo rieši procedúra hádzania polien pod nohy beztak krehkému národnostnému povedomiu. Tak čo, ak sa podlomia nohy, zrania kolená našej identity v dôsledku úpadku síl v životných bojoch o základnú existenciu?! Nič. Dodať ďalšiu dávku bremien na chrbát národnostnej identity v tvare straníckeho kurtoázneho flirtu v kreslách niektorých kultúrnych inštitúcií, privatizačných „radovánok“ v oblasti médií, prísnych podmienok na otváranie tried, či návrhu, aby sa slovenčina ako voliteľný predmet vyučovala v jednej dedine, resp. meste. Nech si vraj rodičia deti na hodiny materinského jazyka prepravujú na vlastné náklady (veď rodičia majú tučné peňaženky, však?!), porovnávajúc to s prípadom, keď si rodičia deti zapisujú na kurz angličtiny alebo šermiarstva.

Jediné, čo má spoločné vyučovanie materinského jazyka, presnejšie národnostná identita a šermiarska škola je – meč. Damoklov meč veru už dlhšie visí nad hlavami príslušníkov národnostných menšín. Nebezpečenstvo, ktoré príslušníci národnostného spoločenstva pociťujú z ohrozovania menšinových práv, sa stupňuje. Mnohí Slováci východisko vidia v sťahovaní do našej pravlasti. Dve tretiny roka sú za nami a za hranicami Srbska je už príliš veľa slovenských našincov, ktorí sa aj s celými rodinami vybrali šťastie hľadať na Slovensku a v iných svetadieloch. Posledné informácie o počte vydaných osvedčení zahraničného Slováka, ktoré prichádzajú zo slovenského veľvyslanectva v Belehrade, sú už teraz poplašné: takmer 2 000 dokumentov o slovenskom pôvode Slovenská republika vydala do konca augusta.

A rok sa ešte neskončil: naše deti (aj s rodičmi) naďalej utekajú z krajiny. Ak takýto trend bude pokračovať aj v nadchádzajúcich piatich rokoch, naša národnosť by mohla prísť o 10-tisíc príslušníkov. Pre 50-tisícové spoločenstvo to by znamenalo zemetrasenie, ktoré po sebe zanechá pustatinu a ktorého epicentrom je neprajná existenčná, ekonomická a spoločensko-politická situácia v celej krajine a dusivá atmosféra v rámci samotnej slovenskej menšiny.

Osamievajú naše domy, ulice, kultúrne stánky, školy, médiá. Koho budú učiť slovenskí učitelia, koho informovať slovenské médiá, kto bude zachovávať a rozvíjať slovenskú kultúru – o desať rokov? Odpoveď neprichádza. Psssttt! Ani hlasy politikov a ich spoločníkov, ktorí boli hlasní počas volieb, nepočuť. Ani tých, ktorí sa programovo deklarujú ako bojovníci za práva Slovákov a iných menšín… Ticho pred búrkou je veľavravné a neveští nič dobrého.

Vladimíra Dorčová-Valtnerová

Karikatúra © Nikola Petkov