RECENZIA: O nemožnosti úniku v knihe Jany Beňovej

(Jana Beňová: Preč! Preč! Bratislava, Marenčin PT, spol. s r. o., 2012)

Jana Beňová debutovala zbierkou poézie Svetloplachý (1993), no po dvoch ďalších básnických knihách (Lonochod a Nehota z r. 1997) vydala Parker (Ľúbostný román) (2001) a urobila dobre. Medzičasom sa totiž etablovala najmä ako prozaička, ktorá sa so svojimi knihami Plán odprevádzania – Café Hyena (2008) a Preč! Preč! (2012) dostala i do finále prestížnej súťaže Anasoft litera. Napriek prozaickému tvaru však Preč! Preč! ostáva lyrikou, „dvojdielnym románom / básňou“ (z obálky). Namiesto vonkajšej reality zostávajú pre Beňovú rozhodujúce vnútorné miesta individuálnej pamäti, neľahké prežívania rozchodov či choroby blízkeho človeka. Preč! Preč! nepriamo nadväzuje na Plán odprevádzania, a to najmä motívmi smrti matky, (ne)komunikácie medzi partnermi, sujetového trojuholníka, cesty, slepoty, chodca a pochodovania, sídliska, vody, ale i obuvi, tela a alkoholu. V oboch prózach autorka strieda er- a ich-formu rozprávania a využíva viaceré intertextuálne odkazy (v Preč! Preč! napríklad na Andersenovu rozprávku Snehová kráľovná).

Titul najnovšej prózy J. Beňovej naznačuje potrebu úniku, no tiež opozíciu postavy a priestoru či konflikt muža a ženy. Jednotlivec sa odcudzuje svojmu okoliu, prestáva rozumieť ľuďom, ktorí ho obklopujú, nežije v súlade s miestom, čo sa premieta aj do jeho intimity. Medzi hlavnými postavami „románu“ sa vytráca vášeň, Son slepne a postupne sa uzatvára aj pred Rosou, nechce byť jej príťažou: „Son. Idem do seba. Chcel by som už žiť sám, Rosa. Sám v byte. Mal by som odísť, ale chýbajú mi na to prachy, Rosa, prachy a oko.“ (s. 33)

Keď sa však Rosa vášnivo zamiluje do iného muža, Cormana, a uniká od Sona za hranice, Son nevie akceptovať jej rozhodnutie. J. Beňová kreuje vzťahový trojuholník netradičným spôsobom. Rosa, objímaná Cormanom, rieši slepnúceho Sona, a naopak, v náručí Sona vidí Cormanove spaľujúce oči. Deficit vo vzťahu naznačuje autorka prostredníctvom motívu tela: Rosa cíti rozdiel medzi Sonovými a Cormanovými ústami, vzdialenosť a blízkosť je manifestovaná aj fyzicky: „Postupne nám ústa prestali pasovať. Vždy bola niekde nejaká fúga, kadiaľ unikal náš spoločný dych.“ (s. 97)

Inovatívne je tiež Beňovej stvárnenie urbánneho priestoru. Paneláky sa podobajú jeden na druhý, sídlisko býva stavané mimo prírody, nemožno z neho uniknúť, nevidieť holé lebky jeho obyvateľov. V Preč! Preč! sa nevytvára dialóg medzi Sonom a Rosou i preto, že postavy sú nútené počúvať oplzlé rozhovory susedov, steny ich bytu hovoria hlasmi alkoholikov a vreskotom detí. Postavy sú tak vytesnené nielen zo spoločnosti, ale v tomto novodobom gete si nedokážu vytvoriť azyl, nevládzu jedna druhej pomôcť.

Rosu a Sona zbližuje písanie, no ani ono nezachráni ich vzťah. Rosa a Son si spočiatku rozumejú, obaja sú autori, neskôr medzi nimi vznikajú rozdiely: „A keď spolu žijú dvaja asociáli, a jeden z nich je básnik a druhý prozaik, je jasné, že komunikácia so svetom ostane na prozaikovi. Básnici stoja vždy najvyššie. Prozaici im musia slúžiť: vybavovať, variť, zariaďovať, nakladať na taniere. A znášať nespokojnosť s tým, že spravidla nikdy! Nikdy neuhádnu chuť básnika.“ (s. 103)

J. Beňová, až na niektoré detaily (napríklad nadužívané metafory), napísala smutno-krásnu knihu o meste, slepnutí, ne-vzťahoch, Rose, ktorá je aj nie je Gerdou zo Snehovej kráľovnej, Sonovi, ktorý je Piratsonom (s previazaným okom) i Králsonom, no predovšetkým o tom, že uniknúť nemožno: aj preto, lebo spomienky si nosíme so sebou.

Marta Součková