Čo nie je dnes, môže byť zajtra
Päť rokov nie je veľa, ale ani málo. Po januárovej pracovno-oslavnej akcii presne v deň výročia založenia Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov (18. januára) riaditeľka tejto kultúrnej ustanovizne Milina Sklabinská ochotne pre náš týždenník zhodnotila jej doterajšiu činnosť.
Spomínate si na vytýčené ciele pri založení ústavu. Do akej miery sa stali v uplynulých piatich rokoch realizovateľné?
– Vo veľmi živej pamäti mi zostala prvá schôdza Správnej rady, ktorá schvaľovala krátkodobý a strednodobý plán ústavu, keď sa jeden člen priznal, a verím ostatní s ním v duchu súhlasili, že v prvom okamihu ani netušil, čo tá naša nová kultúrna ustanovizeň vlastne bude robiť. Vlastne iba nahlas vyslovil veľkú pravdu, lebo aj keď si všetci boli vedomí, že je na poli kultúry veľmi veľa práce, málokto mal recept, ako k tej nahromadenej, navrstvenej a nanajvýš zložitej problematike pristúpiť a ako k nej pristúpiť správne. Avšak z navrhnutého plánu vyplynuli dva strategické ciele – v kontinuite mapovať a analyzovať všetky kultúrne javy a následne zveľaďovať naše kultúrne dedičstvo a našu súčasnú kultúrnu produkciu. Veľkou výhodou môžem nazvať skutočnosť, že som práve v tom čase študovala na Univerzite umenia v Belehrade, a že v rámci štúdia manažmentu kultúry a umenia UNESCO katedry som mala šancu prepojiť teoretické postuláty s praxou v ústave. Vďaka odborníkom, ktorých som mala poruke a vďaka vlastnému presvedčeniu, že pre menšinové komunity nesmú a nemôžu platiť nižšie kritériá a štandardy, do plánu som už vtedy veľmi optimisticky zapracovala strednodobé projekty: portál kultúry vojvodinských Slovákov, elektronickú databázu kultúry vojvodinských Slovákov a z nich vyplývajúce publikácie, krátkodobé a dlhodobé programy…
A ukázalo sa, že váš optimizmus nebola nedosiahnuteľne vysoko nastavená latka…
– Áno, uskutočnilo sa dokonca viac, než sme plánovali, lebo tak ako sa rozvíjala ustanovizeň, a my spolu s ňou, tak sa začali vynárať nové, ešte nedostatočne prebádané veci a možnosti. A v tom bola podstata. Ústav si musel predovšetkým nájsť svoje pevné miesto v tunajšej mozaike už zabehaných a rozvinutých kultúrnych ustanovizní či spolkov, vybudovať si korektné a partnerské vzťahy s najväčším počtom kultúrnych aktérov. Vybudovať také zázemie, kde ústav nikomu nebude ohrozovať prácu, ani existenciu, ale naopak, kde podá pomocnú ruku a umožní všetkým kvalitatívny rast. Ak by sme si dnes urobili rešerš trebárs vo vašom týždenníku na tému činnosti ÚKVS za posledné roky, zistili by sme početnosť, rôznorodosť a svojráznosť programov a projektov, ktoré sme vykonali, organizovali alebo v ktorých sme aktívne participovali. To, čo ma najviac teší, je skutočnosť, že sme svojím spôsobom zašli do každého prostredia a že to lokálny kultúrni dejatelia ocenili.
Boli aj také ciele, ktoré ste museli vyradiť, prípadne ich korigovať?
– Určite boli aj také zámery, ktoré sa nám nevydarili. V prvom rade nepodarilo sa nám nájsť ľudí, ktorí by šli do projektu Srbsko-slovenského slovníka, aj keď z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra z Bratislavy sme dostali plnú logistickú podporu na vykonanie tejto náročnej práce. Od tohto zámeru však neupúšťame a pokúšame sa ďalej. Nebolo pochopenie ani pre náš projekt Prestížna cena slovenskej kultúry, ktorý sa mal každoročne konať v Novom Sade, a ako koruna celoročnej kultúrnej činnosti mal motivovať ľudí z rôznych kultúrnych odvetví, aby v tom zotrvali. Nápady nám teda za týchto päť rokov nechýbali, avšak ukázalo sa, že na niektoré odvetvia skutočne potrebujeme ďalšiu odbornú posilu.
Spokojná ste s tým, nakoľko sa činnosť ústavu za týchto päť rokov dostala do povedomia slovenskej vojvodinskej kultúrnej verejnosti?
– Keď ide o slovenskú verejnosť, tu nemôžem byť nespokojná. Každú voľnú chvíľu využívame na to, aby sme boli prítomní na udalostiach, ktoré sa organizujú v lokálnom prostredí, a snažíme sa v rozhovoroch vystihnúť, ktoré projekty by pre ich komunitu boli prínosné. Snažíme sa takrečeno vojsť do ich topánok a uvedomiť si, aké sú naše možnosti urobiť túto realitu krajšou. Ústav má iba vtedy svoje opodstatnenie, keď verejnosť vidí konkrétne výsledky a keď vidí, že sa problémy riešia. Pre tých, ktorí sú aktívni na internete, určite niečo znamená aj údaj, že naša skupina na facebooku počíta takmer 1 400 členov, na čo sme právom hrdí, ako aj na portál, ktorý za posledný rok navštívilo bezmála 110-tisíc návštevníkov.
Ako je to s jeho infiltrovaním sa do celkového kultúrneho systému našej krajiny?
– Keď ide o imidž ústavu v širšej neslovenskej verejnosti, ten sme budovali najmä prostredníctvom spolupráce s OBSE. Osobne som ako autorka state o kultúre v príručke Príslušnosti národnostných rád národnostných menšín mala príležitosť navštíviť mnohé národnostné spoločenstvá v Srbsku a predstaviť im náš ústav ako príklad dobrej praxe. Týmto spôsobom som prezentovala naše kapitálne projekty v Belehrade, Kladove, Bore, Niši, Bujanovci, Novom Pazare, ale aj vo vojvodinských mestách, a netajím sa s reakciami, ktoré sú vždy veľmi pozitívne a kladné. V tom zmysle som veľmi vďačná tak OBSE, ako aj iným organizáciám, ktoré mi umožnili cestovať po Srbsku a prenášať naše skúsenosti iným spoločenstvám. Organizované boli zároveň aj návštevy nášho ústavu, keď sme na tvári miesta poukázali na činnosť. Prirodzene ústav má aj tú pridanú hodnotu – šíriť slovenskú kultúru v Novom Sade, pre nielen slovenských percipientov. Myslím si, že sa nám aj toto darilo. Otvorili sme rad výstav našich umelcov, ktoré sa tešili veľkej návštevnosti, a treba povedať aj to, že mnoho diel si návštevníci ústavu od umelcov aj zakúpili.
Vždy sú zaujímavé i kontakty so Slovenskom, ktoré sú spravidla z jednej či z druhej strany aspoň trochu aj objavné…
– Veru nemenej dôležitá je i skutočnosť, nakoľko nás poznajú na Slovensku. Tí, ktorí poznajú vojvodinských Slovákov, poznajú aj ústav, a neraz im práve naša dostupnosť na webe dáva možnosť konzultovať sa s nami o rôznorodých témach. Pre mňa najkrajšie zážitky sú, keď prichádza organizovaná skupina zo Slovenska, ktorá buď iba robí prestávku v Novom Sade alebo je tu cielene a zastaví sa v ústave po priehrštie informácií o živote vojvodinských Slovákov. Vtedy neviem, kto je dojatý viac, či naši hostia, ktorí sú väčšinou oduševnení s tým, čo o nás počujú, alebo my, ktorých doslova unesie ich úprimná úcta a podpora.
A ešte slovko-dve k tým kontaktom so zahraničím. Vďaka tomu, že odborná spolupracovníčka ústavu Katarína Mosnáková súkromne pobudla v Austrálii, o našej činnosti sa mnoho dozvedeli Slováci, ktorí žijú v zámorí. Aj v týchto dňoch tam K. Mosnáková úspešne predstavila doplnené vydanie našej knihy. Ja som zasa mala príležitosť nadviazať bližšie kontakty so Slovákmi z Kanady a toto všetko sú skúsenosti, ktoré človeka iba posilnia v snahe rozvíjať jedinečnosť našej slovenskosti.
Pokúsili by ste odhadnúť, do akej miery ÚKVS splnil svoje prvotné poslanie, ktoré mal pri zakladaní jednotlivých ústavov pre kultúru aj pre ostatné národnostné menšiny, a možno aj porovnať jeho dosahy s prínosom ostatných alebo niektorých ústavov pre kultúru?
– Poslanie ÚKVS bolo a je profesionálne, zodpovedne a kontinuálne pracovať na zachovávaní, zveľaďovaní a rozvoji našej slovenskej vojvodinskej kultúry. Tak ako som aj v knihe Slováci v Srbsku z aspektu kultúry, ktorá je naším kapitálnym vydaním, uviedla, umenie a kultúra nie je exaktnou vedou, a preto existuje nespočetné množstvo možností, akým spôsobom sa k tomuto poslaniu postavíme. Prirodzene, že je činnosť každej ustanovizne ovplyvnená riaditeľom, ktorý má povinnosť držať to kormidlo pevne v rukách a nestratiť z horizontu kurz. Avšak riadiť takúto ustanovizeň je veľmi zodpovedná práca, a to, za čím stojím, je, že môj tím si svoje povinnosti vždy vykonával nanajvýš zodpovedne, pritom odborne a tiež aj zanietene. Bolo by dobre, aby sa o práci ústavu zmienili aj iní, a tak by sme dostali objektívny pohľad na veci. Vždy som ochotná prijať konštruktívnu radu a argumentovanú kritiku.
Myslím si, že to bol práve Víťazoslav Hronec, ktorý pri jednej prezentácii povedal, ako sa činnosť týchto piatich ústavov profiluje odlišne, v súlade s logikou vlastného vývinu. Na začiatku sme sa s kolegami riaditeľmi ďalších štyroch ústavov stretávali častejšie, riešili sme problémy, ktoré nás spoločne trápili a nastavovali systém práce. Teraz máme tie začiatočné výzvy za nami a každý pracuje naplno tak, ako vie a môže. Moji kolegovia sú kvalitní odborníci, s ktorými spolupracujeme aj na spoločných projektoch, avšak zaneprázdnenosť nás brzdí, aby takýchto projektov bolo omnoho viac. No ale čo nie je dnes, môže byť zajtra. Každopádne užívame veľkú podporu nášho spoluzakladateľa a financiéra – Pokrajinského sekretariátu pre kultúru a informovanie – a keď sa nič nezmení, môžeme v budúcnosti očakávať ešte mnoho pekných správ z nášho ústavu.
Aké máte plány na prahu druhej päťročnice ústavu? Vysondovali ste ešte nejaké „pole neorané“ v našom kultúrnom živote?
– Toho neoraného poľa je skutočne dosť. Minulý rok sme sa v ústave dali do roboty a pripravili sme dokument pod názvom Analýza súčasného stavu slovenskej vojvodinskej kultúry a projektovanie jej rozvoja a v tomto dokumente sme analyzovali oblasť po oblasť, následne definovali vízie, a potom určili aj programy, prostredníctvom ktorých by sme tieto vízie aj uskutočnili. Tento text je síce momentálne v rukách členov Výboru pre kultúru, ale okrem mienky členov budeme robiť aj osobitné verejné rozpravy, kde si overíme správnosť týchto našich definícií. V nich nachádzame mnoho nedostatkov v terajšom kultúrnom systéme, najmä SWOT analýza nám ukázala, čo všetko by sme mohli robiť a nerobíme, a čo všetko nás brzdí v tom, čo robíme. Tento text robil tím zložený z viac ako dvadsiatich mladých odborníkov a veríme, že keď nadobudne platnosť, budeme môcť očakávať ráznejšie kroky v jednotlivých kultúrnych oblastiach. No nech nehovorím iba abstraktne o týchto veciach, odhalím napríklad to, že sa serióznejšie v nadchádzajúcom období chceme venovať hmotnému kultúrnemu dedičstvu. Začali sme sondovať terén z hľadiska ochrany budov a najnovšie sme nadviazali spoluprácu s Ústavom dejín a teórie architektúry a obnovy pamiatok, s ktorým urobíme aj sériu prednášok, výstav a projektov. Vďaka programu podpory kultúry s nedostatočne rozvinutou kultúrnou produkciou sa nám, dúfam, podarí rozhýbať niektoré prostredia a pomocou ďalších programov, ktorých je dokopy desať, sa aj naďalej budeme prihovárať verejnosti s vždy novými programami zveľadenia našej kultúry. Aktívne do našich radov zapájame vedeckých pracovníkov hlavne z pracovísk zo Slovenska a z výsledkov takejto činnosti budú, verím, ďalšie prínosné publikácie a programy. Od minulého roka sme so spoluzakladateľom ústavu – NRSNM – poverení spoluorganizovať sedem našich celomenšinových festivalov, a aj keď sa tu dostávame pred veľké výzvy, verím, že v prospech všetkých nás dosiahneme to cielené skvalitnenie podujatí celomenšinového významu.
Všetkých, ktorí si čítajú tento článok, zároveň pozývam, aby sa zapájali do našich výziev, posielali nám staré fotografie či archívne materiály, keď ich vyzývame, aktívne sa zúčastňovali v programoch, ktoré sa ich týkajú, ale aj prijímali pozvanie na akcie, ktoré buď v ústave alebo v lokálnom prostredí organizujeme. Veď práve aj takýmto ľuďom patrí vďaka, že svojím spôsobom prispeli k tomu, aby činnosť ústavu bola pre našu komunitu osožná a pre širšiu verejnosť ukážková a reprezentatívna.
Anna Francistyová
