Neviditeľné a diskriminované
Počas kampane 16 dní aktivizmu boja proti násiliu na ženách, ktorá každoročne začína v Deň boja proti násiliu na ženách 25. novembra a končí sa v Deň ľudských práv 10. decembra, o postavení žien sa hovorí o niečo viac než mimo tejto kampane. A nezabúda sa ani na ženy s osobitnými potrebami, ktoré sú často neviditeľné v našej spoločnosti. Aktivity, ktoré sú bežné pre väčšinu žien, pre ženy z tejto skupiny sú poznačené prekážkami, nepríjemnými situáciami. Naša krajina ešte stále buduje kapacity na uľahčenie života osôb s invaliditou, od architektonických prístupov k budovám po uskutočňovanie práva na zdravotnú starostlivosť.
Práve situáciu, v ktorej sa nachádzajú ženy s invaliditou vo Vojvodine a týka sa ich reprodukčného zdravia, zmapovali pokrajinský ochranca občanov – ombudsman a Misia OBSE v Srbsku. Pokrajinský ombudsman Zoran Pavlović oceňuje, že témy ochrany práv osôb s invaliditou sú čoraz viditeľnejšie, a to nie preto, že v minulosti také problémy neexistovali, ale preto, lebo práca inštitúcií je čoraz otvorenejšia. Podľa neho existujú pokroky, najmä v zákonodarnom systéme, no oveľa účinnejšie by bolo, keby v reálnom živote ženy s invaliditou v plnej miere uskutočňovali svoje právo na ochranu reprodukčného zdravia.
Vo výskume tejto problematiky účinkovali domy zdravia (z 43, koľko ich je vo Vojvodine, 36 zaslalo svoje odpovede), všetky nemocnice, Inštitút pre verejné zdravie Vojvodiny, rezidenčné inštitúcie a Pokrajinský sekretariát pre zdravotníctvo, zdravotní pracovníci a ženy s invaliditou. Výskumníčky z Misie OBSE Kosana Bekerová a Višnja Baćanovićová upozorňujú na alarmujúcu situáciu, ktorá si vyžaduje rýchle reagovanie. Výskumom zistili, že v zdravotnom systéme neexistujú údaje o ženách s invaliditou, architektonická dostupnosť objektov je na veľmi nízkej úrovni, informačné tabule takisto nie sú sprístupnené ženám s osobitnými potrebami, pre nedostatok tlmočníkov posunkovej reči ženy s poškodeným sluchom sú odkázané na pomoc príbuzných, čo vo veľkej miere narúša ich súkromie, a gynekologické prehliadky sú v niektorých domoch zdravia a nemocniciach na veľmi nízkej úrovni.
V podaktorých mestách neexistujú hydraulické stoly pre gynekológiu, ktoré, samozrejme, nie sú iba pre ženy s invaliditou, ale práve týmto ženám by prehliadka bola oveľa ľahšia. Vo výskume bola aj taká odpoveď, že pri nedostatku vyšetrovacích stolov zamestnanci pomáhajú tak, že pridŕžajú nohy, pokým lekár vykonáva vyšetrenie. Nevieme si ani predstaviť, nakoľko je taká situácia nepríjemná pre ženu.
Medzitým, znepokojujúce sú odpovede samotných zdravotných zamestnancov. Ešte stále totiž existujú stereotypy a predsudky k ženám s invaliditou, podaktorí zamestnanci ich nazývajú nevhodnými pomenovaniami a mienia, že tieto ženy v úplnosti uskutočňujú svoje právo na ochranu reprodukčného zdravia, čo je ďaleko od pravdy, takisto ako je ďaleko od pravdy aj vyhlásenie, že osoby s invaliditou majú rovnoprávne postavenie v spoločnosti. Veď aj Všeobecná deklarácia ľudských práv medzi základné ľudské práva zaraďuje predovšetkým právo na život, ochranu osobnosti, ľudskej dôstojnosti a ochranu súkromia, no situácia z terénu hovorí o niečom celkom inom.
