Niečo dobré z virtuálnych „hocičovín“ alebo o uznesení o pomocnej polícii

Raz ju vidíš, raz ju nevidíš, chvalabohu. Áno, ide o „nadstavbu“ uznesenia pomocnej polície v Srbsku.

Hoci niektorí súčasní slovenskí vojvodinskí autori, uverejňujúci aj v Novom živote, takzvané virtuálne písanie nazývajú virtuálne „hocičoviny“‛ (aký krásny novotvar!), ukázalo sa, že internetové akcie sú niekedy dobré na pohýnanie svetom okolo nás. V prípade schválenia prednovoročného uznesenia o službe v pomocnej polícii a jej následného zrušenia pondelkovým uznesením zrejme zabrala virtuálna (aj) verejná kritika opozičných politických strán, občanov a niektorých médií. Mnohí občania, hlavne spoločensky angažovaní, humanisticky naladení dejatelia poukazovali na možné scenáre, ktoré spomínané uznesenie mohlo napísať, keby nebolo v zárodku premohnuté spoločenskou akciou.

Pomocná polícia nie je od včera, ale…

Pomocnú políciu nevyhútali na sklonku lanského roka, tá žije už desaťročie. No vtedy neplatilo pravidlo, ktoré sa teraz chcelo stať pravidlom. Koncom roku 2016 totiž tvorcovia nového uznesenia o tomto druhu štátneho bezpečnostného orgánu vybájili širokú právomoc ministra vnútorných vecí, ktorý by do radov pomocnej polície mohol zamestnávať bez konkurzov a bez zodpovedajúceho (policajného či kriminalistického) vzdelania. Kritici vládnuceho režimu v tom videli silnenie diktátorských ambícií najsilnejšieho muža v súčasnom Srbsku, prirovnávajúc najnovšie odtiene pomocnej polície k tzv. Hilfspolizei, SS divíziám či bojovým SS z čias nacistického Nemecka.

Niet divu, že sa naša spoločnosť zbuntošila. Ak sa možno zdalo, že sviatkové ovzdušie ututlá spomínanú informáciu, predsa k tomu nedošlo. Možno počas sviatkov viacerí z nás v televízii pozerali historické dokumenty s tematikou druhej svetovej vojny, alebo televízne seriály, ako je napríklad americký antiutopický seriál Muž z Vysokého zámku, natočený podľa rovnomenného sci-fi románu Philipa K. Dicka. Možno práve – navonok náhodné – rozhodnutie nepozerať hudobné vysielania populistického rázu zobudilo časť našich spoluobčanov, ktorí akoby spoločným kontraútokom vypískali červenú nešťastnému policajnému uzneseniu.

Kontraútok pre NIN

Kontraútok, žiaľ, koncom vlaňajšieho roka zažil aj týždenník NIN. Ten bol hlavným hercom v súdnom pojednávaní ukončenom v rekordnom čase a následnom vynesení rozsudku v neprospech NIN-u. Hercom, ktorý dostal „zaucho“ od „občana“ Nebojšu Stefanovića, inak ministra vnútorných vecí, ktorý celkom náhodou mal byť hlavným aktérom v uznesení o pomocnej polícii. Nie NIN, ale mediálne slobody a demokracia znovu dostali facku. Tak to býva v štátnych zriadeniach, ktoré inklinujú k autoritatívnosti.