O príbehu rozlúčkových darov ešte raz

Znovu sa aj v našich národnostných rámcoch potvrdil de Gaullov výrok, že je politika nebezpečná vec, a preto by nemala byť (iba) v rukách politikov. Nepoznala som francúzskeho štátnika Charleho de Gaulla (1890 – 1970), uznáte, celkom z objektívneho dôvodu, ale, žiaľ, poznám našich politikov, ktorí spôsobujú celonárodnostné otrasy. Ale poďme radom.

Písal sa rok 2011 a v ňom zlato a jelene, NRSNM a APV. Neuveriteľná kombinácia vraj v hodnote okolo 400-tisíc dinárov, ktorú časť verejnosti ani s maslom nemohla stráviť. Ale čo to vlastne komunita Slovákov v Srbsku dostala ako menu počas prvomájových sviatkov 2017?

Kým iní oslavovali Sviatok práce, predák politickej strany Slováci vpred! a člen NRSNM Pavel Surový nezaháľal. Vyzval predsedníčku NRSNM Annu Tomanovú-Makanovú (z radov DS),  „aby okamžite odstúpila, t. j. podala demisiu v NRSNM“ z dôvodu  „nehospodárneho nakladania“ s peniazmi daňových poplatníkov v NRSNM. A to na tlačovej konferencii, ktorá bola zorganizovaná počas predprvomájového víkendu len pre TV Petrovec (o dva dni sa obrátili aj na iné médiá), o čom Hlas ľudu ihneď informoval vo svojom online vydaní.

Slováci vpred! totiž obvinili predsedníčku NRSNM z neúčelového míňania finančných prostriedkov NRSNM v roku 2011 v prípade rozlúčkového daru pre veľvyslanca SR v Belehrade Igora Furdíka, ktorý v roku predtým skončil misiu v Srbsku. Vraj minula 407-tisíc dinárov z pokladnice NRSNM na kúpu zlata, čo sa evidovalo vo finančnej správe Výboru pre kultúru a Výboru pre vzdelávanie.

Pre koho sa kupuje zlato z prostriedkov daňových poplatníkov? Nuž „pre spolupracovníkov z verejných ustanovizní a APV, s ktorou rozlúčka (s veľvyslancom, pozn. a.) bola spoločne usporiadaná, mala na starosti APV“. Možno pre niekoho znie ako exotika alebo filmový scenár, ale rozlúčkovým „darom pre veľvyslanca bola poľovačka na trofejného jeleňa, slávnostná večera a ubytovanie pre pána veľvyslanca v lovisku počas poľovačky. Koľko to spolu vynášalo, Národnostná rada nemá údaje. Časťou NRSNM v tom boli špeciálne dary pre spolupracovníkov z APV a verejných ustanovizní, ktorí umožnili zorganizovať a realizovať poľovačku“, uvádza sa v liste NRSNM, adresovanom P. Surovému.

Ale tu sa príbeh nekončí, skôr začína. „Demisiu na post predsedníčky Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny podávať nemienim,“ odpovedá Tomanová-Makanová Surovému v obsiahlom komentári pre Hlas ľudu, ktorý sme v úplnosti zverejnili v online vydaní v utorok 9. mája.

O tom, prečo sa šlo poľovať na trofejného jeleňa, predsedníčka NRSNM vraví:

„Počas svojho päťročného mandátu veľvyslanec Furdík nadväzoval, rozvetvoval a rozširoval spoluprácu so Srbskom, AP Vojvodinou, ale i s NRSNM. Bol našou nápomocnou rukou, dobrým poradcom a dobre vedel zvážiť a oceniť naše potreby a vždy bol ochotný lobovať pre nás, aj keď ide o finančné prostriedky z Rozvojového fondu SlovakAid, aj keď ide o malé granty Veľvyslanectva SR v Belehrade.“

V liste spomína niektoré projekty podporené uvedenými inštitúciami v hodnote viac ako 800-tisíc eur, ktoré vybavil spomínaný veľvyslanec. „Už len takéto letmé spočítanie hodnoty projektov, ktoré pomohol zrealizovať veľvyslanec Igor Furdík, spolu s tými, ktoré finančne podporila AP Vojvodina, nás oprávňuje tvrdiť, že NRSNM […] oprávnene ocenila prínos veľvyslanca Igora Furdíka, ako i všetkých tých pracovníkov pokrajinských a iných orgánov, ktorí svojou činnosťou a lobovaním prispeli k realizácii doteraz nevídaného množstva projektov zameraných na skvalitnenie postavenia slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku,“ tvrdí Tomanová-Makanová.

Ako sa možno dívať na odovzdávanie darov?

Jovo Bakić (Foto: www.mc.rs)

„Na odovzdávanie darov sa možno dívať ako na preukázanie poďakovania odchádzajúcim veľvyslancom za všetko, čo urobili pre vylepšenie vzťahov medzi materskou krajinou a slovenskou národnostnou menšinou v Srbsku,“ mieni sociológ Jovo Bakić.

Pravdaže, aj on si všimol situáciu, ktorej charakteristika obsahuje aj slovíčko „ale“.

„Ale môže sa položiť otázka, či drahé dary majú zmysel, ak sa vie, že príslušníci slovenskej menšiny, aspoň podľa informácií, ktoré mám, nie sú bohatí. Kladie sa otázka účelovosti míňania peňazí, t. j. či je možné, že sa obmedzené prostriedky nemohli múdrejšie využiť. Poďakovanie veľvyslancom sa môže aj inak a skromnejšie vyjadriť. Nakoniec môže sa nastoliť aj otázka tak morálnej, ako aj právnej zodpovednosti, lebo aký súvis môžu mať Výbor pre kultúru a Výbor pre vzdelávanie so zlatými náramkami a poľovačkou na trofejného jeleňa,“ pokúša sa doriešiť dilemu profesor Bakić.

Vo veci tohto prípadu všeličo nesedí. Okrem morálnej, resp. možnej právnej zodpovednosti, aj to, že sa časť verejnosti hrá na prokurátora, sudcu, aj kata. Podobné úkony očakáva aj od novinárov. No na vyšetrovanie a vynášanie rozsudkov v našej krajine ešte stále existujú kompetentné orgány. Lenže verejnosť, ani novinári nimi nie sú. Zverejniť údajné kauzy treba, ale v prvom rade oprávneným štátnym orgánom, akým je Agentúra pre boj proti korupcii, prokuratúra, súd. V našom štáte zákony veľmi dobre poznajú zásadu prezumpcie neviny, čiže informovať treba, aj mechanizmus verejného pranieru aktivovať, ale nie aj rozsudky vynášať.