Optimizmus bez krytia

Budova Ekonomického inštitútu v Belehrade

MAKROEKONOMICKÉ TRENDY

Pre stálu zaujatosť tzv. veľkými témami ekonomika je najčastejšie v druhom pláne. Preto i jej pohyby, napredovanie či úpadky zďaleka nepútajú takú pozornosť ako citlivé spoločenské vrenie a vlny, ktorých sme dennodenne svedkami. Ak január priniesol hospodárske rozčarovanie, tak február mal aspoň formálne predpoklady zabezpečiť akú-takú dávku optimizmu.

Odborníci Ekonomického inštitútu na pravidelnej mesačnej prezentácii makroekomických výsledkov a trendov vyzdvihli dosť výrazný rast priemyselnej výroby – medziročne nad trinásť percent – no prehriate nádeje rýchlo utlmilo vysvetlenie. Porovnávací základ bol veľmi nízky, lebo nás práve vlani vo februári všetkých, od výroby po dopravu, na pár týždňov paralyzovali záveje.

Z druhých ukazovateľov si treba všimnúť posmeľujúci disperzívny rast priemyslu: od výroby elektrických vybavení, cez potravinársku produkciu po výrobu chemických produktov. Na strane druhej, možno si všimnúť aj spomalenie rastu výroby motorových vozidiel, ktoré je vlastne  hospodárskym ťahúňom. To všetko svedčí, že by sme sa nemali euforicky dívať na náznaky rastu, lebo je dôvodov na obozretnosť stále dosť. Národná aliancia pre lokálny hospodársky rozvoj (NALED) poukázala 12. apríla, že sú vládne sľuby týkajúce sa odbremenenia hospodárstva stále v nedohľadne. V tomto roku zelenú nedostalo odstránenie žiadnej z parafiškálnych záťaží, akceptované sú len dve odporúčania NALED, stagnujú aj iné opatrenia. Podnikatelia sa stále sťažujú na bujnú byrokraciu, nekalé konkurencie, zbytočné úhrady a platby. Povedané inak, problémom zostáva nereformované podnikateľské ovzdušie a verejný úsek.

Tak isto ako problém pretrvá prílev potrebného kapitálu. Aj pri skromnom zvýšení hrubého národného dôchodku (dve percentá ročne), s relatívne dynamickým šesťpercentným rastom investícií (okolo 1,7 miliardy eur), so zachovaním vlaňajšej úrovne deficitu tovarov a služieb, ako aj s nákladmi na splácanie dlhov, platobná bilancia by sa musela uzatvoriť na úkor devízových rezerv v celkovej sume okolo štyroch miliárd eur. To platí pre bežné okolnosti.

V tých iných, spôsobených prípadným konečným prerušením rokovaní na relácii Belehrad – Priština, by sme sa ocitli v pozícii auta rútiaceho sa do zákrut bez bŕzd. Lebo by sme pravdepodobne zostali bez značnej časti zahraničných priamych investícií, s horším medzinárodným ratingom, s vyššou cenou dlhu, s nevýhodnejšou pozíciou v rokovaniach s inštitúciami, ako sú MMF, Svetová banka… No to je pravdepodobne viac  vo sfére politiky ako ekonomiky. Hoci ani to podstatu problému zásadne nemení.

                                                     O. Filip