Písomná pozostalosť prof. Filipa je spracovaná

Každý, kto mal česť rozprávať sa s profesorom Michalom Filipom, mohol sa dozvedieť veľa o ľuďoch a ich osudoch. O sebe však hovoril len zriedkavo. Dokonca aj vtedy, keď začal hovoriť o niečom z vlastného života, zakrátko pokračoval v rozhovore zase o iných.

Dnes, keď je konečne zozbieraná a systematizovaná korešpondencia s osobnými dokladmi profesora Filipa v Ústrednom archíve SEAVC, možno uzavrieť, že mal bohatý, no neľahký život.

Profesor Michal Filip (1915 − 1989), jazykovedec, režisér, kultúrny historik, pedagóg a nestor vojvodinskej slovakistiky, sa narodil v Starej Pazove v sedliackej rodine. Po ľudovej škole, ktorú vychodil v rodisku, skončil gymnázium v Petrovci. Na Belehradskej univerzite v roku 1941 získal diplom profesora na Filozofickej fakulte – Skupina XII. − srbský jazyk so staroslovanským. Počas okupácie krátko pôsobil na pazovskej škole, potom v Boľovciach, Kovačici a po oslobodení pracoval na Slovenskom gymnáziu v Petrovci. Tu vybudoval základy nového pedagogického, literárneho a divadelného života v škole a osade.

Na Filologickej fakulte v Belehrade pracoval 15 rokov ako lektor slovenského a českého jazyka. Keď sa na Filozofickej fakulte v Novom Sade otvorila Katedra slovakistiky, paralelne pracoval v Novom Sade a v Belehrade. Roku 1969 sa stal odborným spolupracovníkom pre slovenský jazyk na Novosadskej univerzite.

Ako pazovský rodák spolupracoval s dramatikom Vladimírom Hurbanom Vladimírovým. Po smrti VHV pripravil a zredigoval súborné Hurbanovo dielo. Profesor Filip písal čítanky, učebnice, prekladal zo srbochorvátčiny, slovinčiny, češtiny, poľštiny. Zozbieral i porekladlá, príslovia, úslovia, nadávky a vyhrážky zo Starej Pazovy, aj prevažnú časť pazovských ľudových piesní. Skúmal dejiny Gustáva Maršalla Petrovského a separátne, okrem iného, vydal aj svoju študijnú prácu Návrh Jána Kollára na založenie slovenského nižšieho gymnázia v Petrovci.

Pri triedení Filipovej pozostalosti podľa oblastí a dátumov sa ukázalo, že  hodne toho, čo napísal, zostalo v rukopise. Vrátane výskumnej práce České jazykové prvky v tvorbe Jána Čajaka.

Filipova rukopisná pozostalosť bola uložená spolu s pozostalosťou Vladimíra Hurbana Vladimírova. To azda preto, že sa prof. Filip po odchode do dôchodku venoval systematizácii Hurbanovej pozostalosti (popis a evidencia s kartičkami). Určite vtedy aj svoju vlastnú pozostalosť separátne poviazal do balíkov podľa rokov a mien tých, ktorí mu písali. Týmto postupom ošetrovania vlastného „majetku“ akoby nasledovníkom archivovania chcel ukázať, ako treba veci popísať.

Na základe tohto Filipovho „systému“ dnes sa vďaka počítaču (a jeho programu „hľadaj“) dá ľahko zistiť, s kým Michal Filip spolupracoval. Okrem  kolegov z belehradskej Filologickej fakulty − prof. Dr. Miloša Đorđevića, prof. Dr. Radovana Lalića, prof. Dr. Mily Stajnićovej a docentky Svetlany Popovićovej najviac listov je od Dr. Daniela Dudka a Dr. Jána Kmeťa z Filozofickej fakulty v Novom Sade. Sú tu aj listy od iných kolegov: prof. Viktora Smoleja z Ľubľany, prof. Jiřiho Damborského z Varšavy a Olomouca, Dr. Karela Horaleka z Prahy, Dr. Zlatka Klátika a Dr. Márie Vyvíjalovej z Bratislavy, neskôr od Dr. Emila Horáka… Je tu kopa listov a pohľadníc aj od jeho študentov, rodákov, kamarátov a známych. Zaujímavé sú listy z Ústrednej knižnice Slovenskej akadémie vied v Bratislave (výmena kníh na relácii Belehrad – Bratislava), zo Zväzu slovenských spisovateľov z Bratislavy, Slovenského vydavateľstva krásnej literatúry, Matice slovenskej a Matice srbskej (prof. Filip mal čulú spoluprácu s Maticou srbskou ohľadom prípravy Lexikónu juhoslovanských spisovateľov). V zbierke sú aj listy početných vojvodinských spisovateľov.

Profesor Michal Filip bol aktívnym členom Zväzu slavistických spolkov Srbska a Slovenských vojvodinských slovakistov. Písali mu z mnohých redakcií z územia bývalej Juhoslávie, Čiech a zo Slovenska. Pomáhal mnohým ľuďom pri príprave monografií alebo zborníkov prác, lebo bol ozajstnou chodiacou encyklopédiou. K údajom pristupoval obozretne, snažiac sa každý detail skontrolovať. Tak napríklad skúmal aj život Martina Kukučína, hľadajúc informácie z rozličných prameňov.

Profesor Michal Filip nemal ľahký život. Skutočnosť, že fakultu skončil tesne pred vypuknutím druhej svetovej vojny, ho priviedla do ťažkej pozície. Hoci si prvé pracovné miesto našiel v rodisku, musel ho rýchlo opustiť, pretože mu orgány NDH v roku 1942 zakázali pôsobiť v škole, lebo nebol vojakom − domobrancom. Niekoľkokrát ho podrobili aj vyšetrovaniu na polícii, takže sa rozhodol rodisko opustiť, a potom si miesto hľadal už len v oslobodených osadách − v Boľovciach a Kovačici.

V osobnej pozostalosti Michala Filipa sú zachované krstné listy (výpisy), vysvedčenia, pasy. Medzi nimi je aj priepustka, s ktorou mohol počas okupácie zo Sriemu vycestovať do Belehradu a do Banátu. Okrem dvoch indexov Belehradskej univerzity (študoval aj medicínu) tu je aj potvrdenie univerzity z roku 1945, že fakultu skončil legálne.

Pri opisovaní života prof. Michala Filipa len zriedka sa spomína, že v školskom roku 1970/71 bol lektorom aj na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. O tom v archíve existujú dôkazy.

Katarína Verešová