Poetickosť, pokoj a pôvab

„Môj otec mal desiatich súrodencov, už roky detstva vo vojnových a povojnových časoch boli pre všetky deťúrence v našej krajine veľkou skúškou života. Nemali sme na ružiach ustlané, na začiatku maľovania sa stávalo, že nebolo ani čím a ani na čo kresliť, farbiť, maľovať. Počas tvorby výtvarných diel vnášam hodne vlastných emócií a – ako mi hovoria návštevníci ateliéru a našej galérie – časť z toho dojatia vnímajú na mojich prácach,“ zdôraznila insitná maliarka Alžbeta Čížiková na slávnostnom otvorení svojej samostatnej výstavy vo štvrtok 18. apríla v Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov.

Milina Sklabinská, riaditeľka Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov, úvodom vernisáže podotkla, že ide o prvú výstavu reprezentačných diel z fondu Galérie insitného umenia v Kovačici v spomínanej inštitúcii. Pre túto našu kultúrnu ustanovizeň a jej pracovníčky je cťou, že sa vlastnou tvorbou v kultúrnej ustanovizni na Njegošovej ulici prezentuje práve najstaršia umelkyňa spomedzi členov Galérie insitného umenia. Riaditeľka kovačickej obrazárne Mária Raspírová podčiarkla, že autorka má vo fonde Galérie insitného umenia hodne kvalitných obrazov, čo im umožňuje vystavovať obrazy Alžbety Čížikovej doma či v zahraničí. Na výstavke v Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov je ich spolu 26, z čoho sú 23 z fondu obrazárne.

Kunsthistorik Vladimír Valentík v príhovore dal dôraz na päťdesiate roky minulého storočia, keď v Kovačici bola zorganizovaná prvá spoločná výstava maliarov a vďaka pokrokovým myšlienkam v Pokroku Martin Jonáš už iba o rok-dva neskôr začal zaúčať do tajov insity nové nádeje vo výtvarníctve. Medzi ne patrila aj Alžbeta Čížiková, ktorá prvýkrát vystavovala v roku 1954. Výstavu v ÚKVS slávnostne otvorila Vesna Marjanovićová, náčelníčka Oddelenia pre výskum národnej kultúry v Etnografickom múzeu, prízvukujúc význam národopisných motívov v kresbách, maľbách, grafikách a pasteloch A. Čížikovej.

Sedemdesiatsedemročná umelkyňa (narodeniny oslávila 7. apríla) má takmer sedemdesiat samostatných výstav a nepočetné množstvo účastí na spoločných výstavách na mnohých rovnobežkách a poludníkoch. Za jej úctyhodné dielo sa jej dostali i mnohé uznania. Najnovšia samostatná výstava je  tretia v Novom Sade v jej šesťdesiatročnej činnosti.

Pri príležitosti samostatných výstav umelkyne kustódka galérie Anna Žolnajová-Barcová sa podieľala v grafickej úprave štvorstranového katalógu, do ktorého Jarmila Ćendićová, kunsthistorička, napísala, že autorka „špecifickým, rozpoznateľným a originálnym maliarskym jazykom zobrazuje zvyky, tradíciu a spôsob života Slovákov v týchto krajoch“ a že sú základné charakteristiky Alžbety Čížikovej „umelecký dar, silné nadanie a vycibrená citlivosť“.

Vernisáž spestril slovenskou ľudovou hudbou päťčlenný orchester Rosička a jeho speváčka Michaela Marková a koktail po vernisáži pripravil Spolok kysáčskych žien. Výstava v Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov v Novom Sade potrvá dva mesiace, a potom si ju v Galérii Zuzky Medveďovej budú môcť pozrieť milovníci insity v Báčskom Petrovci.

Ján Špringeľ