Spomienky z osvetovej činnosti

Mali sa o čom rozprávať: (zľava) učiteľky Elena Surová, Mária Sertićová a Zuzana Ožvátová Alžbeta Pucovská si zaspomínala na svoju osvetovú prácu v Kysáči

Stretnutie učiteľov na dôchodku pri príležitosti 240. výročia príchodu Slovákov do Kysáča zorganizoval Spolok kysáčskych žien v stredu 17. apríla 2013 v miestnostiach Slovenského národného domu. Predsedníčka spolku Ľudmila Berediová-Stupavská v uvítacom prejave povedala, že na tomto pravidelnom posedení, ktoré mávajú každú stredu, si tentoraz naplánovali povolať učiteľov a učiteľky vo výslužbe, ktorí si zaslúžili veľkú úctu a veľké Ďakujem. Zaželala im zdravia, šťastia, lásky a prečítala jej modifikáciu básne Jany Chorvátovej, autorky zo Slovenska.

Hostke z Kulpína pani učiteľke Alžbete Pucovskej, ktorá kedysi v Kysáči učila 7 rokov a tohto roku oslávila osemdesiatku, predsedníčka Stupavská venovala to, čo majú v spolku najnovšie – Hlasľudovskú kuchárku – Z kysáčskeho receptára. Predseda kysáčskeho MOMS Rastislav Surový, tiež učiteľ dôchodca, jej odovzdal skromný darček, odznak, ktorý pripomína oslavy 240. výročia príchodu Slovákov do Kysáča. Alžbeta Pucovská si potom zaspomínala na tie časy, keď robila v Kysáči, na svojich žiakov, na niečo, čo sa nikdy nezabudne… Do Kysáča prišla so Zuzanou Kokavcovou- Zorňanovou:

Znovu spolu: (zľava) učiteľky Zuzana Naďová, Anna Martišová, Alžbeta Pucovská a Zuzana Zorňanová

– My máme rovnaké zážitky, čo zažila jedna, to aj druhá, lebo sme spolu prišli do Kysáča a dali nás do školy v Tankosićeve. Tam sme začali svoju učiteľskú prácu. Nebolo ľahko. Nič sme nemali. Ani v byte sme nemali pohodu, a deti – chúdence chudobné, neoblečené… Ale boli milé. To boli také milé deti, hádam tá chudoba robí tie deti dobrými. A boli aj usilovné. Aj tí žiaci, čo sa nemohli naučiť, usilovali sa, aby vedeli aspoň koľko-toľko. Aj rodičia nám chodili. Veľmi sme boli spokojní s rodičmi. Nemuseli sme im odkazovať, že treba prísť: keď išli do centra, do dediny, tak sa zastavili v škole a zaujímali sa o svoje deti. To sa nám veľmi páčilo. My učitelia sme vedeli, že musíme robiť, že sme za to poslaní a zato sme sa učili. Na tie dávne zážitky nikdy nezabudnem, pekne nám bolo. Mali sme 32 žiakov, niekedy aj 37, až do 40. Boli to kombinované triedy, spočiatku prvé a druhé ročníky, asi 4 roky. Potom prišiel zákon, že spolu musia byť prvé a tretie ročníky, a určili, že koľko detí môže byť v triede. Strašné. A teraz je koľko detí… Keď si len pomyslím… A vtedy bolo aj 52 žiakov v jednej triede…

Aj učitelia, aj hostia pozorne sledovali program

Prítomní sa na tomto večierku dozvedeli mnoho zaujímavých a významných faktov, ale aj humoristických príbehov zo života školy v Kysáči, zvlášť zo spomienok učiteľov Pavla Grňu a Michala Gombára, ktorých spomienky sú ešte stále živé aj do tých najmenších detailov. Aj takých, že bolo viac školských budov, a že prvú budovu školy nazývali Egyptská škola, lebo bola temná ako pyramída… Učiteľka na dôchodku Elena Surová zarecitovala báseň Drahomíry Pechočiakovej Jesenné slnko a novinárka Novosadského rozhlasu Katarína Pucovská z Kulpína prečítala ukážky z tvorby Daniela Pixiadesa, slovenského, čiernohorského a chorvátskeho emigrantského básnika narodeného roku 1931 v Kysáči, ktorý bol tiež učiteľom. Od roku 1974 žije v Kanade a ona postupne prekladá jeho tvorbu do slovenčiny. Profesorka slovenčiny Ľ. Berediová-Stupavská prečítala zoznam všetkých učiteľov, ktorí pôsobili v Kysáči od dávneho roku 1785. Ostatné učiteľky sa tiež spontánne zapájali do diskusie a dopĺňali spomínané  údaje a príbehy zo života školy svojimi vtipnými komentármi. Okrem už spomenutých osvetových pracovníkov vo výslužbe na stretnutí boli ešte: Zuzana Naďová, Anna Martišová, Zuzana Ožvátová, Mária Sertićová  a Mária Kuzmićová.

Prítomní si na tomto príjemnom večierku okrem uchu lahodiacich spomienok z osvetovej činnosti mohli vychutnať aj slané a sladké dobrôtky, ktoré pripravili ochotné členky Spolku kysáčskych žien.

                                                                                 Michal Ďurovka