Prvé roky Slovákov v Pivnici

DEJINY

Problém s nasťahovaním obyvateľov inej, nesrbskej národnosti v Pivnici vysvitol, keď erárne vrchnosti po temer storočných pokusoch konečne uvideli, že jestvujúca situácia v osade nie je trvalým riešením, takže ohlásili bubnom do okolitých stolíc o možnostiach nasťahovania sa obyvateľov inej národnosti[1]. Boli to Slováci zo Stolnobelehradskej a Vesprémskej stolice, o čo boli najzáslužnejší Pavel Čuha a Pavel Farkaš. Tí na základe prenesenej informácie hneď odišli na úrad komornej správy v Sombore. Poslali ich však na Uhorskú kráľovskú námestnú radu v Budíne, kam odišli so splnomocnením svojich spoluobčanov, našli pravotára, ktorý im zostavil prosbu na zodpovedné orgány dňa 30. júna 1790.

Pavel Čuha a Pavel Farkaš, obyvatelia usadlosti Tordáč, boli spokojní, lebo ako predstavitelia obcí Veleg, Tordáč, Ďurovo a Baračka, komitátu bielokráľovského (fejérského) a usadlosti Černá a Šúr, komitátu Vesprémskeho, takmer na počkanie (za jeden deň) dostali dokument č. 3 185, s ktorým sa mohli nielen na pokoji pohnúť na juh, ale aj začať na novej hospode nový život. V dokumente boli presne naznačené pokyny na somborskú regionálnu administratívu, aby v kamerálnej usadlosti Pivnica, v komitáte Báčskom z rozkazu milostivého Jeho Veličenstva (cisára Leopolda II), vydala 60 koloniálnych úhorom ponechaných sedení. Zároveň každému čeľadnému otcovi patrilo 18 zlatých[2], trojročné oslobodenie platenia dane a možnosť kúpenia dreva pre stavbu svojich príbytkov za výhodnú cenu. Ďalej sú v troch bodoch stanovené záväzky kolonistov:

1. budú nielen synovia vlasti (patriace fílii), ale aj kráľovskí daňovníci (regii contribuentes),

2. z dostátych peňazí nakúpia potrebný statok a náčinie na obrábanie tých 60 sesií, že osadu Pivnica do jari roku 1791 aj zaľudnia a budú verní, pilní a užitoční daňovníci,

3. svojim podpisom garantujú, že nič nedlhujú ani stolici, ani zemským pánom, ani obci a že sú ochotní vybaviť si všetky svedectvá potrebné na vysťahovanie.

S textom dokumentu sa uzhodli Pavel Čuha a Pavel Farkaš, v mene  kráľovskej komornej rady to povolil Antonius Orlandini a dokument vydal notár Mikuláš Illéssi.[3]

Po vyplnení záväzkov stanovených týmto dokumentom našincom zostala už len cesta do novej osady. Čakala ich poloprázdna srbská dedina, už od roku 1650 spomínaná ako pustatina, ktorú na priestore vedľa rímskeho pohraničného násypu (šiancov) znovu založili Srbi cisársko-kráľovským povolením z 21. augusta 1690. Stará Pivnica, ako sa volala v čase príchodu Slovákov, bola osídlená prevažne Srbmi a práve vtedy sa naplnilo sto rokov od ich príchodu do osady. V tom čase na pivnickom komornom majetku v obecnej správe bol komorný išpán, po povolaní zememerač, ináč turčiansky zeman Alexander Dulický, rodom z Dulíc (Turčianska stolica). Bol spoločensky uznávanou osobou a zároveň aj členom správy prieplavu Františka I. (dnes kanálu DTD).[4]

Možno len predpokladať, aké bolo sklamanie prisťahovalcov, keď im namiesto 60 sesií komora pridelila iba polovicu. Pritom šlo o chudobných ľudí, ktorí si temer všetko predali v severnej časti Alföldu, aby na juhu začali čím lepšie žiť. Ako uvádza F. Kutlík[5], šlo o prisťahovalcov, ktorých majetkový stav nebol závideniahodný, lebo spolu disponovali sumou asi 2 000 zlatých. Ale nezostávalo im nič iné len vyznačenú zem, najprv zorať a posiať oziminy. Väčšina sa už v jeseň vrátila do pôvodných osád, kde prezimovala, aby sa na jar roku 1791 definitívne nasťahovali v Pivnici.

Vedľa Starej Pivnice (nazvanej aj Srbská) slovenskí prisťahovalci položili základy Novej (Slovenskej) Pivnice. Šlo o malé nabíjané domy pokryté trstinou a malými oknami. Tí chudobnejší však stavali zemľanky, z ktorých sa len strecha videla a vchádzalo sa ako do pivnice. Stadiaľ, vraj, aj názov osady.

Ako uvádzajú niektoré pramene, hneď v roku 1791 prišlo 400 – 500 duší, prevažne evanjelických Slovákov, ktorí mali pôvod v severných častiach Nitrianskej stolice, teda z oblastí západoslovenského nárečia. Spolu s nimi sa z Vesprémskej stolice prisťahovalo i niekoľko maďarských rodín.

Aj inšpekcia cirkevnej matriky dokazuje, že život Slovákov v Pivnici sa začal roku 1791, hoci zápisy v tých troch knihách nie sú jednoznačné, lebo smrť bola prvá, potom krst a len neskoršie aj svadba. Teda prvý záznam v matrike bol smutný prípad, keď 1. októbra roku 1791 v Pivnici pochovali trojročnú Katarínu, dcéru Jána a Alžbety (Elisabethy) Grňovcov (Grnya). O tri dni neskoršie umrel aj štvorročný Michal, syn Tomáša a Kataríny Chatekovcov. V tom roku pochovali noví Pivničania ešte 10 svojich súrodencov, hlavne detí – dospelé osoby boli: Anna (rod. Pintérová, 40-ročná) a Judita Činčuráková (rod. Mandaková, 35-ročná)[6].

Na nové ratolesti sa čakalo celý rok po príchode do Pivnice. Stužku prestrihol chlapček Michal, syn Andreja a Kataríny Chrčekovcov (Chrtsek). Narodil sa 1. augusta 1792 a krstní rodičia mu boli Michal a Eva Mockovci a Michal a Mária Belániovci. Aj ďalšie decko bolo chlapček (Michal Krošlák), kým prvým dievčaťom bola Alžbeta, dcéra Pavla a Kataríny Nímetovcov, narodená 21. augusta 1792. Do konca toho roku sa narodilo ešte 10 detí, teda spolu 13.[7]

Na najveselší príbeh v rodine – svadbu – sa čakalo ešte štyri roky. Prví si pred Andreja Liptaya zastali a sľubné áno povedali Ján Valihora a Mária Činčuráková. Kmotrovci boli Jozef Čuha a Ján Krošlák. Sobáš bol 25. októbra 1795 a do konca roka boli ešte dve svadby. Prvé sobáše so zachotárnou nevestou mali 11. januára 1796 bratia Žilajovci (Michal a Štefan) keď si za ženy zobrali Annu Majtánovú a Máriu Kmeťovú, obe z Kulpína.[8]

Surová okolnosť, že spadli na polovicu sľúbených sesií, nútila ich, aby sa okrem poľnohospodárstva zaoberali aj iným, a tak sa v zhone za zárobkom začali baviť aj tým, čo im nebolo cudzie ani na Horniakoch. Začali páliť drevené uhlie. Rýchlo získali prívlastok ako dobrí uhliari, a potom ho rozvážali po celej Báčke. Špecializovali sa aj na stádochov, najmä na ušľachtilé druhy koní, oviec a neskoršie aj kráv, a tak vytrvalou prácou, nadpriemernou usilovnosťou a pokrokovým hospodárením sa pričinili o to, že neskoršie patrili k najmajetnejším Slovákom v Báčke[9].

Okrem toho mali aj povinnosti voči eráru, lebo, ako uvádza M. Rúžek[10], za sedenie boli panstvu povinní odpracovať 24 dní, kým od domu to vynášalo 18 dní, teda ročne 42 pracovných dní na panskom. Pravda, nezabudli ani na tie najdôležitejšie povinnosti – aj duchovne sa organizovať. Mali v tom už skúsenosti v osadách, odkiaľ prišli, takže im to nebolo ťažké. Otázne je však, kedy sa cirkevne organizovali. Mienka, že to bolo už roku 1790, neobstojí z niekoľkých dôvodov. Dokonca, aj veľká väčšina historikov uvádza, že sa Slováci v Pivnici najprv organizovali školsky, a potom aj cirkevne, a to od roku 1791, keď sa v úplnosti konsolidovali. Dovtedy sa pre malý počet Slovače staral farár selenčský, respektíve toržiansky. Tvrdenie, že to robil aj Sztehlo, farár petrovský, ako uvádza J. Maliak[11], však nestojí, lebo táto osada nebola v kompetencii petrovskej cirkvi a v petrovskej matriky pre tie roky nieto ani len jedného záznamu narodenia, sobášenia alebo smrti pivnického evanjelika.

Už v roku 1791 Pivničania si povolali prvého učiteľa, gemerského rodáka Andreja Liptaya[12]. Ten sa hneď ujal aj funkcie levítu, teda vykonával aj funkciu kňaza a od októbra začal viesť aj pivnickú matriku. V tom istom roku (1791) komorné panstvo udelilo pol urbariálneho sedenia pre učiteľa a na tom pozemku bola do zimy vystavaná učebňa a byt pre učiteľa. Učebňa v núdzi slúžila aj ako modlitebňa. Hneď nato kúpili si evanjelici aj 115-funtový zvon za 70 zlatých a začali aj s bohoslužbami.

Hoci už bol na funkcii levítu, a pritom aj blízko ku ukončeniu teologických štúdií Liptay začal od erárnych vrchností vymáhať aj urbariálne sedenie pre evanjelického farára. Podarilo sa mu to v roku 1794, a potom už všetko šlo v smere založenia evanjelickej cirkvi v Pivnici. Bolo by to reálne zatvorenie kruhu úspešnosti nových osadníkov, ale paralelne s tým sa začali aj roztržky a nesváre.

DrSc. Ján Babiak