Rekonštrukcia, reštitúcia, čo ďalej?

4.feb 2014

Rekonštrukcia, reštitúcia, čo ďalej?

V tejto budove, podľa odhadov expertov, malo byť najmodernejšie múzeum v Srbsku.

V tejto budove, podľa odhadov expertov, malo byť najmodernejšie múzeum v Srbsku.

O PROJEKTE REKONŠTRUKCIE BUDOVY MÚZEA VOJVODINSKÝCH SLOVÁKOV

Vo verejnosti sa v poslednom čase právom nastoľujú otázky, prečo sa nezrealizoval projekt rekonštrukcie budovy Múzea vojvodinských Slovákov. Čo sa stalo s finančnými donáciami? Kto alebo čo zapríčinil taký výsledok? Funguje vôbec múzeum?

Odpovede na tieto otázky sme pohľadali u všetkých, ktorí mali účasť v projekte: u spoluzakladateľov múzea – v Obci Báčsky Petrovec a v Národnostnej rade slovenskej národnostnej menšiny, v Úrade pre Slovákov žijúcich v zahraničí a, pravdaže, v samotnom Múzeu vojvodinských Slovákov.

Stručný pohľad dozadu

Začiatky múzea siahajú do roku 1949, keď bolo založené ako Slovenské národné múzeum. V roku 1966 zmenilo síce názov na Národné múzeum v Báčskom Petrovci, ale, okrem zmeny mena, iné sa neudiali. Múzeum aj naďalej fungovalo bez trvale doriešenej otázky priestoru. Posledné roky poznačili intenzívne úsilie v tom smere, aby vojvodinskí Slováci konečne mali objekt, ktorý by reprezentoval ich minulosť. Veci sa však začali komplikovať začiatkom minulého roku, aby problémy vrcholili v novembri 2013, keď bola za projektom položená dočasná bodka.

Komentujúc túto skutočnosť, riaditeľ Múzea vojvodinských Slovákov Pavel Čáni hovorí, že problémy inštitúcie nie sú „od včera“. Prechádzalo rôznymi obmenami a personálnymi zmenami, ale poslanie zhromažďovať, odborne spracúvať a verejnosti prezentovať kultúrne dedičstvo Slovákov, sa nemenilo. Od roku 1970 bolo súčasťou Domu kultúry, v roku 2003 sa stalo zložkou Slovenského vojvodinského divadla, aby sa v roku 2011 rozhodnutím Zhromaždenia obce Báčsky Petrovec a NRSNM osamostatnilo. Pod menom Múzeum vojvodinských Slovákov ho registrovali v Agentúre pre obchodné registre 16. januára 2012.

Pavel Čáni

Pavel Čáni

Projekt dvoch štátov

Ďalším krokom bolo pátranie po objektoch vhodných na adaptovanie pre potreby múzea, uvádza P. Čáni: „Podľa veľkosti a atraktívnosti do úvahy prichádzal aj tzv. Šusterov dom, ktorý vtedy bol na predaj. Vypracovali sme elaborát, ktorý mala potvrdiť obecná komisia a postúpiť na obecné zhromaždenie, avšak osoba, ktorá sa predstavovala ako jediný dedič domu, nemala právo ho predať. Druhou možnosťou bolo vystavať nový objekt. Oslovil som troch architektov, ktorí navrhli tri vizuálne rozličné objekty. Podľa nich by takýto objekt stál okolo 3,5 milióna eur. To neprichádzalo do úvahy, lebo by nám tú sumu nikto neposkytol. Tretie riešenie bol objekt, ktorý by sa mohol zrekonštruovať pre potreby múzea. Vtedajší predseda obce Vladimír Turan navrhol zrekonštruovať bývalý chmeľový sklad na Ulici maršala Tita, ktorý bol obecný majetok. Návrh schválila Obecná rada a Zhromaždenie obce. Spoluzakladatelia múzea, Báčskopetrovská obecNRSNM, sa s predstaviteľmi Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničíMinisterstvom kultúry, informovania a informatickej spoločnosti Srbska dohodli na spoločnej finančnej podpore rekonštrukcii budovy. Z ÚSŽZ na účet NRSNM zaplatili 200-tisíc eur, kým Ministerstvo kultúry na tento účel vyčlenilo celkovo 10 miliónov dinárov, z ktorých sa na vypracovanie projektovo-technickej dokumentácie strovilo stanovených 2 028 000 dinárov. Začalo sa s úpravou skladu, no vec sa skomplikovala, keď z Agentúry pre reštitúciu zaslali do Obce rozhodnutie o vrátení polovice skladu Irene Peruničićovej z Belehradu, hoci sme predtým nedostali žiadne potvrdenie, že niekto podal žiadosť o reštitúciu.“

Anna Tomanová-Makanová

Anna Tomanová-Makanová

Slová spoluzakladateľov

K problému ohľadom reštitúcie sa rovnako vyjadruje aj predsedníčka NRSNM Anna Tomanová-Makanová: „Národnostná rada ako spoluzakladateľ múzea od samého začiatku realizácie projektu konala všetko v súlade so zákonom. Tento projekt mal absolútne všetko zabezpečené: návrh rekonštrukcie vypracovaný Pokrajinským ústavom pre ochranu kultúrnych pamiatok, stavebné povolenie, prostriedky… Informáciu, že budova bude reštituovaná, sme dostali, keď už bola podpísaná zmluva so Slovenskom, a keď si ministerstvo Srbska zastalo za tento projekt. Požiadali sme Agentúru pre reštitúciu – regionálnu jednotku v Novom Sade o stanovisko. Odpovedali nám, že nevidia prekážky, aby sa projekt nezrealizoval, keďže žiadosť o návrat majetku nie je podaná. V Ministerstve financií povedali, že nám, vzhľadom na to, že ide o národnostnú menšinu, o inštitúciu osobitného významu pre slovenskú menšinu a o chránený objekt, štát vyjde v ústrety a zaplatí dedičom odškodné.“

Spoluzakladateľom múzea je aj Báčskopetrovská obec. Predseda obce Pavel Marčok uvádza, že projekt zdedil od predošlého zloženia lokálnej samosprávy: „Do projektu som od samotného začiatku nebol priamo zapojený, ale nepriamo, ako národný poslanec, som možno jediný hovoril, že treba byť opatrný, lebo sa naisto nevie, či sa zjavia dedičia alebo nie. Keď sme sa dozvedeli o podanej žiadosti, skontaktoval som sa s dedičmi skladu a navrhol som im, aby sa zainvestovalo do múzea a aby múzeum dostalo povolenie sídliť v tejto budove aspoň 20 rokov. Odmietli to. Verím, že budú ľutovať, lebo ide o chránenú budovu, ktorú nemôžu zbúrať, meniť jej vzhľad a budú iba platiť daň.“

Pavel Marčok

Pavel Marčok

Poslednýkrát sa všetci, ktorí boli zapojení do projektu, stretli v januári 2013, keď sa rokovalo aj o možnej reštitúcii. Podľa predsedníčky NRSNM Anny Tomanovej-Makanovej predseda ÚSŽZ Igor Furdík vtedy rozhodol, aby sa peniaze z ÚSŽZ deponovali do marca 2014, keď vyprší lehota podávania žiadostí o reštitúciu. Ale v novembri z Úradu dostali nové rozhodnutie, na základe ktorého sa všetky peniaze museli vrátiť do konca roka 2013. V NRSNM nám potvrdili, že sú prostriedky zo Slovenska vrátené v decembri. Keď ide o prostriedky pridelené Ministerstvom kultúry Srbska, ako povedal predseda obce Pavel Marčok, tie sú stále na obecnom účte, lebo ministerstvo zatiaľ nepožiadalo o ich vrátenie.

Prečo sa proces nekonal v Novom Sade, ale v Belehrade?

Podľa článku 44 Zákona o reštitúcii (ÚV RS, 72/2011) príslušnosť územnej jednotky agentúry sa určuje podľa bydliska bývalého majiteľa v čase odňatia majetku. V tomto prípade bývalý majiteľ Ján Kaňa v tom čase býval na území Báčskopetrovskej obce a z toho dôvodu príslušná mala byť iba jednotka v Novom Sade, a nie tá v Belehrade. Bývalý riaditeľ novosadskej jednotky Agentúry pre reštitúciu dipl. právnik Stanislav Novaković nám povedal, že o podanej žiadosti určite vedel iba riaditeľ agentúry v Belehrade Strahinja Sekulić. „V úrade NRSNM sme 25. januára 2013 mali schôdzu, na ktorej som prítomných informoval, že na základe úradnej evidencie agentúry do dňa 23. 1. 2013 nikto nepodal žiadosť o reštitúciu. Avšak už vtedy bola podaná žiadosť, no to nebolo zaevidované. Ďalším nezmyslom bolo neuznanie NRSNM ako druhého spoluzakladateľa, za konajúcu stránku. Podaná bola žiadosť, ktorú agentúra odmietla so zdôvodnením, že NRSNM „nepreukázala právny záujem“, čo je absurdné. Nastoľuje sa otázka, prečo uznali za konajúcu stránku jedného spoluzakladateľa a druhého odmietli? Veď Obec B. Petrovec nezastupuje práva a právne záujmy Národnostnej rady!“

Kto je na vine?

Riaditeľ múzea mieni, že „možno ľudia, ktorí boli a sú pri moci v rámci Báčskopetrovskej obce, mali príliš veľa strachov a nevedeli, že sa niekedy musí aj riskovať a že to riziko, pravdaže, neznamená robiť mimo zákona. Veľa ľudí nevedomky neurobilo to, čo bolo potrebné. Z konformizmu, že veci sa udejú samé a čas ukázal, že je neúprosný, zastavil sa proces, tá dobrá idea, aby sa na petrovské sklady začalo pozerať ako na bohatstvo“.

Matica slovenská v Srbsku: „Na múzeu Matici záleží aj preto, lebo väčšina existujúcich zbierok sú vlastne matičné, a aj preto, lebo tie zbierky sú toho času v priestoroch MSS. Myslím si, že sa neopodstatnene trvalo na lokalite a na budove a že sa v priebehu troch rokov malo poprosiť o zmenu zmluvy,“ vyhlásila Katarína Melegová-Melichová, predsedníčka MSS.
Predseda obce vyhlásil, že personálne nemôže nikoho obviniť, „avšak chýbalo reálne rozmýšľanie. Neviem, odkiaľ by sa zabezpečilo chýbajúcich 20 miliónov, alebo ako niektorí hovoria ešte 40 miliónov din., aby sa rekonštrukcia úplne skončila“.

Slovenská strana: „Neboli schopní zrealizovať Múzeum vojvodinských Slovákov, i keď mali peniaze! Ukázali nám všetkým, akí sú neschopní. Stačilo postaviť novú budovu a nie ulakomiť sa na parcelu, ktorá ešte mohla byť predmetom reštitúcie,“ uvádza v písomnom vyhlásení Ján Paul, predseda Slovenskej strany.
Predsedníčka NRSNM je názoru, že verejný obžalobca Obce Báčsky Petrovec mal aspoň oboznámiť radu s rokovaním v Belehrade, keďže sú obe strany spoluzakladateľmi múzea, aby spolu obhajovali to, čo dovtedy spolu urobili, kým agentúra v Belehrade, podľa zákona, mala celý predmet posunúť do územnej jednotky v Novom Sade. „Nie je problém zvolený objekt, ale rozhodnutie. Áno, vrátiť polovicu skladu, ale nie v podobe objektu, ale zaplatiť odškodné, a tým by sklad aj naďalej zostal obecným verejným majetkom. Veď nikto nechcel okradnúť dedičov o ten sklad.“

RNDr. Igor Furdík (Zdroj: uszz.sk)

RNDr. Igor Furdík (Zdroj: uszz.sk)

Bývalý riaditeľ novosadskej jednotky Novaković si myslí, že zodpovednosť nesie terajší riaditeľ Strahinja Sekulić, a nazdáva sa, že „obecný verejný obžalobca bol príliš ľahostajný k tomuto problému a že nevyužil všetky práva vyplývajúce zo zákona“.

V písomnom vyjadrení predsedu ÚSŽZ Igora Furdíka, ktoré redakcia Hlasu ľudu dostala 23. januára 2014, je o. i. uvedené, že neukončený proces reštitúcie chmeľnice sa stal neprekonateľnou prekážkou realizácie projektu, a preto požiadal o vrátenie dotácií, ktoré NRSNM vrátila v decembri 2013 späť do rozpočtu ÚSŽZ.

A čo ďalej?

Riaditeľ múzea Pavel Čáni poznamenáva, že situácia sa neodzrkadlila na činnosť múzea. „Potrebné je sadnúť si, zavolať expertov a ľudí, ktorí priamo participujú v hierarchii obecného spravovania a postaviť si veľmi jednoduché otázky – či vôbec máme náladu a záujem doriešiť problém.“

Predsedníčka NRSNM Anna Tomanová-Makanová vyhlásila, že sa s projektom nekončí. „Iba po 3. marci budeme naisto vedieť, či žiadosť podali aj druhí dedičia. Nevyhnutné je zasadnutie s dedičmi a predstaviteľmi agentúry, o ktoré sa dožadujeme už niekoľko mesiacov, no zatiaľ sme nedostali žiadnu odpoveď. Žiadame si, aby sme boli konajúcou stránkou a aby sme mohli odôvodniť, koľko prostriedkov je vložených do budovy, ktorá je pod ochranou štátu, že je múzeum tam registrované a najmä to, že ich nikto nechce okradnúť o budovu.“

Predseda obce Pavel Marčok poznamenal, že obec má vôľu podporiť fungovanie múzea, ale z obecného rozpočtu sa do veľkých investícií nemôže vkladať, lebo, ako povedal, jestvujú prioritnejšie oblasti.

Predseda ÚSŽZ Igor Furdík skonštatoval, že Úrad aj naďalej pokladá projekt za potrebný a užitočný a pokiaľ budú vytvorené všetky nevyhnutné predpoklady, je pripravený ho opäť podporiť.

Mnohé otázky v tomto muzeálnom príbehu zostávajú otvorené. Je v ňom mnoho nevysvetlených a nevysvetliteľných vecí. Nenárokovali sme si všetky ozrejmiť, riadiac sa heslom, fakty sú sväté a interpretácie voľné. Napriek všetkým nedopatreniam pozitívne je, že sa projekt neuzaviera, ale všetky strany, ktoré participovali v ňom, sú ochotné naďalej hľadať spôsob, ktorým sa zabezpečí trvalá budova Múzea vojvodinských Slovákov. Lebo jednoznačne ide o inštitúciu osobitného významu pre našu národnostnú menšinu. Aj z pohľadu zachovania identity, aj z aspektu chránenia hmotného a kultúrneho dedičstva, aj pre mnohé iné dôvody…

Jasmina Pániková

 

 

 

J. PÁNIKOVÁ
J. PÁNIKOVÁ

JASMINA PÁNIKOVÁ (1984) Do redakcie Hlasu ľudu nastúpila v roku 2010, najprv ako externá spolupracovníčka a neskoršie ako novinárka – dopisovateľka. V súčasnosti je zodpovednou redaktorkou mládežníckeho časopisu Vzlet. Predmetom jej záujmu sú sociálne témy, prevažne problematika marginalizovaných skupín ľudí. E-mail: panikova@hl.rs