REPORTÉRI: Istrijský maratón, športový a turistický zákusok

Aj tadiaľto budú bežať maratónci (foto: M. Vrtunská)

Napriek tomu, že je všetkým bežcom na dlhé trate známe, že tá ich záľuba nielenže veľmi vyčerpáva telo, lež môže mať i katastrofálne následky, ten šport má stále viac stúpencov.

Viackrát som sa redaktorovi prílohy, prostredníctvom ktorej sa aj teraz obraciam čitateľom Hlasu ľudu, teda Otovi Filipovi, pri káve prihovorila otázkou:

– Ako sa ti pozdáva idea napísať reportáž z imaginárnej dráhy maratónu, ktorý by tiahol slovinským prímorím?

– Super, – znela odpoveď, keď som tú tému nastolila prvýkrát.

Keď som tú istú ideu zopakovala druhý, tretí a neviem koľký raz – lebo som  sa dlhšie nemala k činu – zakaždým odpovedal otázkou rovnakého znenia.

– A kedy sa už raz dáš do toho?

Prečo idea o maratóne, ktorý by tiahol práve slovinským prímorím? Dôvod je celkom jednoduchý, dokonca prozaický. Slovinská časť Jadranského mora – od talianskych po chorvátske hranice – je rovnako dlhá ako dráha maratónu – 42 kilometrov. Nuž zapôsobila koincidencia, že sa slovinská časť Jadranského mora dĺžkou rovná kusu cesty, ktorú podľa gréckej legendy Filipides prebehol od Maratónskeho poľa – kde Gréci zvíťazili nad perzským vojskom – po Atény, aby tú zvesť prvý oznámil svojim doma. Tá istá legenda hovorí, že na samotnom cieli pre veľkú vyčerpanosť vydýchol. Nuž jemu na počesť, pri zakladaní novodobých, moderných Olympijských hier roku 1896, maratón zaradili do úradných olympijských disciplín.

A v celom svete stále viac ľudí beží na dlhé dráhy. Z rekreačných, športových, dokonca aj profesionálnych pohnútok. Spomeňme len tie najznámejšie maratóny: newyorský, parížsky, bostonský, berlínsky, londýnsky, tokijský….. V Slovinsku, kde počet bežcov tiež stúpa, dosiaľ existovali dva: čoraz populárnejší ľubľanský maratón, s devätnásťročnou tradíciou, a maratón Tri srdcia, v termálnom letovisku Radenci, založený pred tridsiatimi tromi rokmi. Najmladší – ak všetko pôjde podľa plánu – odštartuje 13. apríla bežného roku. A viac ako polovica jeho dráhy tiahne – verili- neverili – dráhou môjho imaginárneho maratónu. Istrijský maratón, ako mu znie úradný názov, vskutku tiež dáva do súvisu dĺžku slovinského mora s dĺžkou maratónskej dráhy, len inakším spôsobom. Nebude sa bežať od talianskych po chorvátske hranice, ale len tými najkrajšími časťami slovinského pobrežia, takže sa cez  niektoré úseky pôjde aj dva razy. Nuž úhradu na patent si nemôžem žiadať. Ale musím sa priznať, že mi aj tak ten Istrijský maratón akosi prirástol k srdcu, ešte predtým než odštartoval. Možno aj preto, že som mnohými z tých úsekov chodila, iné zase prejazdila na bicykli, kým sa popri niektorých stále vezieme autom. Lebo dakde dnešné automobilové cesty tiahnu celkom vedľa trasy voľakedajšej úzkokoľajnej železnice, ktorej cesty-necesty si vypožičia Istrijský maratón.

Od Kopru po Koper

Koper (foto: M. Vrtunská)

Štart a cieľ maratónu bude v Kopri. Od Kopru po Izolu dráha tiahne celkom popri mori. V Izole si na chvíľu zvolí inakšiu krajinku: vyštverá sa hore brehom. Ale to vari len preto, aby sa očiam bežcov krása toho kraja ukázala v celej svojej rozsiahlosti. Lebo onedlho budú znova bežať súbežne s morom. Z výšky, hoci neveľkej, menej ako stometrovej, oči dovidia ďalej. Ukáže sa im celý Terstský záliv, lemovaný reťazami Álp a Dolomitov, v apríli ešte stále ozdobených zasneženými horskými štítmi. Tá časť severného Jadranu a Álp figuruje aj ako osobitný turistický región, menom Alpe-Adria, spájajúci ponuku Talianska, Slovinska a Rakúska. Potom maratónci pobežia dolu brehom, aby sa znovu dostali ku moru. Do Portorožu pôjdu cez tunel Valetu, dlhý päťsto metrov, inač najdlhší tunel na celej dráhe bývalej Parenzany. A zase budú bežať celkom popri mori, smerom k Bernardinu, až po Piran, najzápadnejší výbežok slovinského pobrežia. Tam zase pôjdu smerom hore po kostol, aby sa  odtiaľ  spustili   na druhú stranu polostrova, ku moru smerom do Fiesy. Potom ešte kúsok hore brehom a onedlho spiatočná cesta vyústi do začiatočnej. Tam sa začnú stretávať tí najrýchlejší bežci, čo sa už budú vracať smerom ku Kopru, s tými najpomalšími, ktorí ešte stále pôjdu v opačnom smere od cieľa.

Veľká časť maratónskej dráhy tiahne dráhou voľakedajšej Parenzany.

Čo to vskutku je Parenzana?

Parenzana bola úzkokoľajná železničná trať, medzi Terstom a Porečom, v dĺžke 123 kilometrov, ktorú na samom začiatku dvadsiateho storočia vystavalo Rakúsko-Uhorsko. Jej výstavbu okrem iných podnecoval aj samotný cisár Franc Jozef, ktorého bratranec žil v Poreči. Poreč, po taliansky Parenzo, odtiaľ aj názov železničnej dráhy. Pravda, nestavali ju len preto, aby bratrancovi Jeho Výsosti priblížili Terst, ktorý bol v tom čase významným prístavom Rakúsko-Uhorska na Jadrane. Išlo predovšetkým o hospodárske záujmy. Vlakom z Istrie do Terstu – a potom do Viedne – prevážali olivy, olivový olej, pomaranče, citróny, granátové jablká, víno a iné dobroty z istrijských sadov a pivníc, ako i drevo a kamenný stavebný materiál. Tá trať žila len tridsaťtri rokov (1902 – 1935), ale aj v takom, pomerne krátkom časovom úseku, zohrala významnú úlohu. Nielen zo zorného uhla jej budovateľov, lež i celej severnej Istrie, odkiaľ sa výrobky pre Viedeň čerpali. Lebo aj napriek tomu, že zo všetkého najviac profitovali bohatí obchodníci, istrijským sedliakom tiež dobre padlo, že ich výrobky mali odbyt, napriek tomu, že ich predávali lacno.

Zo západu do Istrie Parenzanou začali prichádzať aj prví turisti.

Piran – najzápadnejší výbežok slovinského prímoria (foto: M. Vrtunská)

Dnes ako spomienka na Parenzanu zostala trasa, ktorá sa od Terstu po Poreč hadí cez tri štáty – Taliansko, Slovinsko a Chorvátsko. Tiahne ňou aj známa cyklistická dráha – pre náročnejších športovcov – lebo sa aj napriek deviatim tunelom, často štverá na vŕšky a spúšťa dolu kopcami. Rovinné úseky, najmä tie popri mori, sa za pekného počasia hmýria milovníkmi prírody: chodcami, bežcami, menej náročnými cyklistami, ľuďmi na kolieskových korčuliach…

Nuž časťou tej bývalej úzkokoľajnej železničnej trate budú bežať aj účastníci Istrijského maratónu. Bude to teda netypický maratón, lebo ide vskutku o kombináciu dvoch typov takého spôsobu súťaženia – rovinného a horského. Tomu sa niektorí z bežcov zvlášť tešia. Ako napríklad čestná členka Daniela da Forno z Terstu. Pôvodom z Dolomitov, tá známa talianska športovkyňa  – ktorej ani stokilometrové dráhy nie sú cudzie – zdôrazňuje, že na maratóncov veľmi podnetne pôsobia krásy prírody, ktorou sa brodia. A o tie na trase Istrijského maratónu nie je núdza.

Veľmi kladne sa o nej vyjadril aj novinár a bežec Branko Vrabec, ktorému to bude dvadsiaty piaty maratón. A bude ho bežať – aká zhoda okolností – rovno na svoje päťdesiate narodeniny. V športovej prílohe denníka Delo zapísal: „Nuž v dôsledku tej koincidencie Istrijský maratón istým spôsobom považujem za môj maratón.“

Hľa, už sme dvaja, čo sme si ho privlastnili.

Tu sa však zoznam tých, čo si naň nárokujú, nekončí. To športové podujatie už v samotných prípravách majú za „svoje“ aj turistickí pracovníci a veru aj politickí vedúci prostredí, ktoré ho organizujú. Ide o spoločnú akciu troch obcí: Kopru, Izoly a Piranu. V období krízy, a k tomu v apríli – keď o turistoch ešte nechyrovať– hoci len aj na deň – dva prilákať hostí znamená veľa. Okrem toho dobrý hlas ďaleko počuť. Bude to veru vynikajúca reklama do budúcna.

Pozrime sa, čím kto môže zlákať pôžitkárov.

Koper, velikánske nákupné stredisko

Napriek tomu, že Koper má bohaté dejiny a hodnotné kultúrne pamiatky svedčiace o bohatstve zašlých čias, návštevník v ňom na prvý pohľad vidí len obrovský prístav, do ktorého sa zlieva tovar z ďalekých krajín – a nákupné strediská. Nemožno síce poprieť, že ide o aktivity, ktoré prinášajú viac zisku ako čokoľvek iné, no tie sa vyvíjajú na úkor iných úsekov života. Moderný prístav poriadne zahryzol do pevniny, lebo bolo treba vystavať skladovací priestor. O starobylom rybárskom prístave svedčia už len staré fotografie – a obrazy a grafiky známeho slovinského maliara z Terstu Lojzeho Spacala, ktorého nedožité sté narodeniny oslávili pred niekoľkými rokmi početnými výstavami. Nadšencom sa síce podarilo zachovať časť starého mestského jadra, ale jeho ulice sú, s výnimkou leta – keď sa do nich zlejú húfy turistov z obrovských lodí – takmer stále prázdne. Napriek príjemným kaviarničkám, malým, ale dobre zásobeným obchodíkom, starobylým uličkám a útulným námestíčkam. Prečo? Nuž chodcov jednoducho pohltili veľké nákupné strediská, nastavané uprostred rozľahlej kotliny, pred vchodom do starého mesta. Tak Koper zároveň prišiel aj o tie najkrajšie stavebné pozemky, na ktorých sa mohlo v predĺžení starobylého rozšíriť moderné mesto. Namiesto toho, na úpätiach vŕškov vystavali predmestia.

Nákupné strediská, pravda, prekvitajú. Tlačia sa v nich nielen domáci, lež i susední Taliani a Chorváti, sedem dní v týždni. A politickí vedúci s peniazmi, ktoré získajú predajom štvorcových metrov stavebných pozemkov, nakladajú akoby šlo o ich vlastný majetok. Ale to už vôbec nie je špecifikum len tohto kraja.

Izola, útulné rybárske mestečko

Izola (foto: M. Vrtunská)

Izola je útulné prímorské mestečko s bohatými dejinami. Na morskom dne objavili dokonca aj pozostatky prístavu z rímskeho obdobia. Päť storočí patrilo Benátkam, potom si ho isté obdobie k svojmu cisárstvu pripojil Napoleon a nakoniec Rakúsko-Uhorsko. Len po rozpade tej ríše, tak ako aj celá Istria, pripadlo Taliansku, potom Juhoslávii a nakoniec Slovinsku. Okrem Slovincov a talianskej menšiny žije tam aj pozoruhodný počet obyvateľov z bývalých juhoslovanských republík. To mestečko totiž dlho žilo nielen z rybolovu, ale aj zo spracovania rýb a z lodeníc, a všade tam potrebovali robotníkov.

Dnes si Izola úspešne šliape chodníčky do sveta turistiky. Izola, po taliansky ostrov, voľakedy ostrovom aj bola. Polostrovom sa stala vtedy, keď Napoleon dal zbúrať mestské opevnenie, pozostatky ktorého nasypali do mora medzi pevninou a ostrovčekom. Najúchvatnejší pohľad na slovinskom prímorí je možno práve ten, ktorý sa očiam ukáže z vyvýšeniny nad Izolou. Husto obývaný polostrov lemovaný borovicami, teda Izola, neďaleko odtiaľ Koper, potom tučnučký polostrovček s primeraným menom Debeli Rtič, v diaľke Terst a ešte ďalej reťaze hôr.

Portorož a Piran

Portorož (foto: M. Vrtunská)

Výrazne turistickými destináciami na slovinskom pobreží sú Portorož a Piran, ktoré sa ako osadenstvá síce celkom líšia architektúrou, dejinami a turistickým konceptom, no zo zorného uhla hostí, ktorí tam prídu dovolenkovať, istým spôsobom tvoria celok. Pravdepodobne k tomu prispieva ich zemepisná blízkosť. Od ústredného námestia v Portoroži po ústredné námestie v Pirane sa popri samom morskom pobreží hadí asfaltový chodníček v dĺžke tri a pol kilometra. Približne hodinová prechádzka je najpríjemnejším spojivom medzi starobylým Piranom a novodobým Portorožom. Nuž nečudo, že sa tam počas turistickej sezóny hemží svetom. Lebo tých, ktorí sú ubytovaní v Portoroži – láka Piran, a tých, čo dovolenkujú v Pirane – Portorož. Človek nemôže zaprieť nomádskych predkov v sebe.

Aj po tom chodníčku budú bežať účastníci Istrijského maratónu. Pravda, oni tú vzdialenosť – ktorá tvorí menej ako desatinu ich športového predsavzatia – zdolajú oveľa rýchlejšie než tí, čo tadiaľ chodia na prechádzku. Napriek tomu ani tá časť morského pobrežia – ktorá sa pozerá na Piranský záliv a chorvátske mestečko Savudriju – nenechá bežcov ľahostajnými. Pravdepodobne ani členov ich rodín a priateľov, a ani iných pasívnych milovníkov maratónu, ktorí sa prídu na tú udalosť pozerať.

Nuž, aj s tým publikom – nielen dnes, ale aj v budúcnosti – počítajú turistickí pracovníci slovinského kúska Jadranu, držiac palce, aby sa Istrijský maratón stal podujatím tradičným. Tým by slovinské prímorie aspoň trochu konkurovalo chorvátskemu, ktoré každoročne odláka na svoje pláže nielen zahraničných, lež aj pozoruhodný počet slovinských dovolenkárov.

          Milina Vrtunská