Rozhovor s Dalimírom HAJKOM: Dozretie poézie
Načo je básnik v chudorľavom čase!? Takto heideggerovsky pred rokmi nad výročím časopisu Nový život či nad (nielen našou) poéziou zaváhal filozof, esejista, literárny historik a kritik Dalimír Hajko. Táto otázka je červenou niťou jeho analýz, ktoré najnovšie vyústili do filozofických esejí knihy Dozrievanie do skutočnosti a dozrievanie do sna, ktorá vyšla v Slovenskom vydavateľskom centre 2013. Pri tohtoročnej akcii Zima s knihou na petrovskom gymnáziu a v kovačickej knižnici autor svojou najnovšou knihou, ktorá je výsledkom jeho hlbšieho rozjímania nad najnovšou našou básnickou tvorbou, exkluzívne mal premiéru.
Dovolím si parafrázovať názov vašej knihy – azda aj táto naša slovenská vojvodinská poézia dozrela a čo aj v chudorľavom čase sa zo slovenskej literárnej periférie posúva do jej centra (záujmu) aj vďaka vám?
– Bezpochyby áno. Básnik predsa nemôže byť periférny, ani centralistický. Básnik je básnik, ontotvorný, tvorí realitu, básnik nereprodukuje, básnik vytvára niečo nové. Tú otázku o periférnosti by som zavrhol hneď v prvom pláne. Ja som to aj v tejto knižke na viacerých miestach zdôraznil, že ide o poéziu, ktorá patrí do dejín slovenskej poézie.
Nastolili ste si dve metódy výskumu – nielen označiť poetiku a estetiku našich autorov, zároveň i odpovedať na otázku, čo je podstata poézie?
– Tak ako každá báseň je o tom, čo je podstata poézie. Každý, kto chce ako básnik niečo vypovedať, musí ísť na podstatu poézie. Podstata poézie je niečo, čo je skryté v každej básni. Ide o to, aby sme si v tom napísaní hľadali to, čo nás osloví, to, čo nám povie, kde sme a čím sme. To je stará otázka poézie. Načo sme tu, aby sme sa len tak pechorili. Načo je váš krúžok Sládkovič, aby našiel vyššiu rovinu zovšeobecnenia – nebudeme hľadať len to, čo tým chcel básnik povedať, aby sme žili to, čím žil a žije básnik.
Skúmali ste tých našich autorov, ktorí vydali v dvoch rokoch po sebe knižky v Slovenskom vydavateľskom centre (D. Pixiadesa, M. Ďugu, V. Benkovú, M. Prebudilu, M. Bíreša, Z. Benku, M. Dudkovú, M. Dudka, M. Babinku). Darí sa vám niekedy aj na objednávku niečo napísať?
– Na objednávku? Aj toto, že tu sedím, bola istým spôsobom objednávka – bola to objednávka môjho vnútra. Ja som pochopil, že tu vzniká tak silná, krásna a pôsobivá poézia, a že ja ako literárny kritik už nemôžem mlčať.
Odborní recenzenti tejto vašej knihy Dr. Michal Babiak a Dr. Etela Farkašová konštatujú, že máte výhodu – jedine filozof v dialógu s básnikom môže preniknúť do podstaty veci.
– Samozrejme, je to istá metodologická výhoda. Filozof hľadá pole pre humanizačné pôsobenie literárneho diela. Je uspôsobený na to, aby hľadal rovinu, ktorá je všeľudskou. Keď Viera Benková píše o nejakom dome na samote, tak to má význam pre ňu. Pre mňa taký význam nemá. Keď ja v tej básni nájdem ten prvok, ktorý zovšeobecňuje, ktorý dokáže vypovedať viac, tak vtedy pochopím báseň na tej vyššej rovine. Keď ma naťahujete na škripec filozofa, tak ten filozof má práve takúto profesionálnu deviáciu. My musíme vnímať poéziu v tom zmysle, aby sme sami seba nejako zušľachtili.
Vaše filozofické dielo je rôznorodé a svetovo uznané.
– Mám množstvo štúdií indofilských, ktoré vyšli po celom svete. Viete, pokiaľ ide o moju vedeckú biografiu, som najmenej dvojdomý. Som filozof a literát. A v tej filozofii sa ešte delím na dejiny filozofie, na filozofiu, ktorá je systematická, a esejistiku, to je tá moja hlavná parketa. Štúdiu Dejiny slovenskej filozofie ocenili vo Vatikáne. Konečne, pre svojráznu spätosť Štúra s marxizmom, ktorú som v nej našiel – doteraz za mnou chodia študenti.
Riaditeľ Slovenského vydavateľského centra Vladimír Valentík v tomto diskurze pripomenul, že na začiatku svojej kariéry profesor Hajko bol aj výkonným redaktorom časopisu Filozofia (SAV, vychádza aj dnes), ktorého šéfredaktorom bol bývalý riaditeľ petrovského gymnázia Andrej Sirácky.
– S báčim Andrejom Siráckym sme si dobre rozumeli. Nebol iba mojím nadriadeným, ale najmä spolupracovníkom.
Na záver petrovského stretnutia sa autorovi D. Hajkovi prihovorila i Viera Benková, ktorá v mene našich básnikov a píšucich vôbec vyslovila nádej, že všetci literárni snaživci nevymreli a čo by trebárs boli i poslednými rytiermi písaného slova medzi dolnozemskými Slovákmi, po nich zostane –aspoň slovo.
A toto slovo našich básnikov bude Dalimíra Hajku i ďalej tvorivo znepokojovať?
– Snažil som sa pokojne, bez nejakých afektov vypovedať o tejto literatúre. A som rád, že pokojne to bolo aj prijaté, nehľadal som ani spory, ani všelijaké zádrhele, a tá kritika inšpiráciou je vždy taká inšpiratívna. Dúfam aspoň, že v tomto smere budem nejakým spôsobom provokovať dobrým slovom.
Annamária Boldocká Grbićová
