Robotnícka krv ako horúca ortuť
Peklo (Foto: J. Pucovský)
Aj vtedy, keď slnko hladinu ortuti v teplomere zdvihne nad 36 stupňov Celzia, robotníci v Srbsku pracujú pod holým nebom. Treba uznať, že usilovnosť robotníkov nemá cenu. Veď spolu s tzv. inteligenciou prispievajú k budovaniu krajiny, teda aspoň sa tak píše v definíciách sociálneho (či socialistického?!) štátu.
Hádam preto v našej krajine žiadny zákon, ani podzákonný akt neupravuje oblasť ochrany zdravia robotníkov, ktorí pracujú vonku v extrémnych (horúcich) podmienkach, na plus 40 stupňov C. Existuje iba odporúčanie srbskej vlády, ktorým sa zamestnávateľom radí, aby zastavili prácu v najhorúcejšej časti dňa, aby zamestnaným na poľnohospodárskych majetkoch, stavbárom, vodičom autobusov, nákladných áut a iným zabezpečili nadostač vody, častejšie prestávky a pracovné zmeny.
Chybujúci zákon, ktorý by bol nápomocnou rukou pri ochrane zdravia našich usilovných manuálnych robotníkov v neprajných poveternostných podmienkach, môže však suplovať zákon o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci. V ňom sa definujú metódy práce počas extrémnych podmienok, ktoré prináša počasie, ako aj to, že zamestnanci musia naplno užívať právo na ochranu pred škodlivým účinkom atmosférických vplyvov na ich bezpečnosť a zdravie.
Kýmkoľvek však odporučenie je len odporučením, a nie obligatórnym záväzkom zakotveným v štátnom predpise, ba dokonca, kýmkoľvek je Srbsko Srbskom, krajina, v ktorej sa zákony takmer ani neuctievajú, máloktorý zamestnávateľ poslúchne radu a prejaví humánnosť voči svojim pracovníkom. Hoci za cenu ich zdravia!
No sú aj pozitívne príklady, ktoré sa niekedy nám, pracovníkom, ktorí do práce na ôsmu cestujú (aspoň čiastočne) s úsmevom na tvári, lebo v kancelárii klimatické zariadenie uľahčí prežitie pekelného dňa, javia ako vidina: vyľudnené staveniská nových obytných budov, či opustené stroje na asfaltovanie ciest.
Áno, medzi nami sú aj takí zamestnávatelia, ktorým je človekovo zdravie – sväté! Je to jav, ktorý si treba povšimnúť a pochváliť, lebo nie všetci patríme do jedného spoločného vreca. Niektorí sa „opovážili“ byť človeku človekom, a nie vlkom.
Vladimíra Dorčová-Valtnerová
V.DORČOVÁ-VALTNEROVÁ
