Rozprávkový Dobšinský v petrovskej knižnici

16.mar 2018

Rozprávkový Dobšinský v petrovskej knižnici

Obecná Knižnica Štefana Homolu v Báčskom Petrovci dnes večer usporiadala výstavu pri príležitosti 190. výročia narodenia Pavla Dobšinského v čitárni knižnice.

“Niet krajších rozprávok, než tie, ktoré napíše sám život,”-prihovorila sa s Andersenovým výrokom, úvodom na vernisáži prichystanej výstavy kníh v petrovskej knižnici jej úradujúca riaditeľka Anna Speváková a pridala: “vitajte v ríši rozprávok”.

Potom sa to roztočilo slovom, hudbou a divadlom. Život píše rozprávky, my ich žijeme a Dobšinský sa rozhodol zozbierať ich. Rozprávky, ktoré čítali generácie pred nami, čítame ich aj my a ako sme si všimli berú ich do rúk aj mladé prírastky.

Dobšinský bol majstrom slovenskej reči, bolo počuť na večierku, a preto nie div, že aj jeho rozprávky u detí cibria zmysel pre krásnu reč, fantáziu. Práve pre tento jeho vzácny dar, ktorý nám daroval, aj v petrovskej Knižnici Štefana Homolu sa rozhodli pripomenúť si jeho 190. výročie narodenia.

Vernisáž

V rámci otvorenia výstavy kníh Pavla Dobšinského v Petrovci si pripomenuli na základné životné míľniky tohto erudovaného človeka. K tomu žiaci zo základnej školymladí divadelníci z Kultúrno-umeleckého spolku Petrovská družina prítomným predviedli dramatické scénky z jeho rozprávok, či slovenských ľudových povestí. Nacvičili ich profesorka Jarmila PantelićováDaniela Legíňová-Sabová.

Slovom, čiže úryvkami z rozprávok, sa prihovárali Anna Petrášová a Martina Benková. Na gitare k uvoľnenejšej nálade hral Boris Gabríni.

Výstavu otvoril predseda Zhromaždenia obce Báčsky Petrovec Ján Šuľan.

Kto bol Pavol Dobšinský?

Pavol Dobšinský (nar.16. marec 1828, Slavošovce – umr. 22. október 1885, Drienčany) bol slovenský evanjelický kňaz, folklorista a zberateľ ľudovej slovesnosti, ktorý sa radí do obdobia romantizmu a je jedným zo spisovateľov štúrovskej generácie. Narodil sa v rodine evanjelického farára. Vzdelanie získal na gymnáziu v Rožňave a Miškovci. Od roku 1840 študoval na evanjelickom lýceu v Levoči. V roku 1850 úspešne doštudoval a zložil kňazskú skúšku. V rokoch 1848 – 1849 sa pridal k revolučnej armáde a neskôr sa stal vojakom cisárskeho vojska. V roku 1850 – 1852 pôsobil v Levoči ako asistent u evanjelického farára a etnografa. Vďaka svojmu zamestnávateľovi sa začal venovať zbieraniu a vydávaniu slovenskej ľudovej slovesnosti. Od roku 1852 pracoval ako pomocný redaktor v časopise Slovenské pohľady, neskôr pôsobil ako kaplán, v rokoch 1858 – 1861 ako profesor slovenského jazyka a literatúry v Banskej Štiavnici, a napokon sa usadil v Drienčanoch, kde od roku 1861 pôsobil ako farár. Oženil sa celkom dvakrát – prvý raz si vzal Paulínu Schmidtovú, jeho druhou družkou sa stala vdova po Jánovi Čajakovi a sestra Terézie Vansovej Adela Medvecká-Čajaková.

Tvorba

Začiatky jeho literárnej tvorby sa datujú ešte od čias jeho štúdia na evanjelickom lýceu. Už v tej dobe písal básne v intenciách štúrovskej poézie. Boli to najmä ponášky na ľudovú pieseň, vlastenecké a alegorické básne. Sústavne tiež prekladal zo svetovej poézie. V rôznych časopisoch mu postupne vyšli preklady Byrona, Lamartina, Mickiewicza. Vydával rukopisný časopis Holubica, vydával časopis Sokol, recenzoval almanachy Concordia a Lipa. Ako editor sa zaslúžil o vydanie literárnych prác Jána Čajaka, Jána Bottu či Ľudovíta Kubániho.

Ľudová slovesnosť

Ťažisko jeho činnosti je vo folkloristike. Už ako študent sa zaoberal problematikou ľudovej slovesnosti. Časopisecky publikoval folkloristické štúdie a zhrnul ich do knihy Úvahy o slovenských povestiach (1872). Sústavne zbieral a zapisoval piesne, príslovia, porekadlá, hádanky, hry, obyčaje a povery. Pred publikovaním ich zbavil pôvodnej erotickosti a šťavnatého humoru, vďaka čomu sa ľudové diela (pôvodne určené dospelým) stali obľúbenými a vhodnými medzi detskými čitateľmi. Spolu s A. H. Škultétym zostavili a v roku 1858 – 1861 vydali súbor 64 rozprávok v šiestich zošitoch pod názvom Slovenské povesti. Krátko pred smrťou vydal 90 rozprávok v ôsmich zošitoch pod názvom Prostonárodné slovenské povesti (1880 – 1883). Tieto zbierky sú základným a dodnes reprezentatívnym dielom slovenskej folkloristiky.

J. ČIEP
J. ČIEP

JAROSLAV ČIEP (1970) V súčasnosti je redaktorom v týždenníku Hlas ľudu. V rokoch 2000 až 2009 zastával funkciu riaditeľa Novinovo-vydavateľskej ustanovizne Hlas ľudu v Novom Sade. V Knižnici Štefana Homolu v rokoch 1996 až 2000 ako riaditeľ zorganizoval a prezentoval zo 40 dokumentárnych výstav z kultúrnych dejín Slovákov vo Vojvodine. Kontakt: ciep@hl.rs