Ručníky a čepce už len ako spomienka na minulosť

Keď naši prarodičia začiatkom 19. storočia prišli na Dolnú zem a založili si svoje nové bydliská, medzi nimi aj Padinu, okrem hmotného a kultúrneho dedičstva so sebou si priniesli aj pôvodný slovenský ľudový kroj.

− Pred niekoľkými rokmi (roku 2005) Spolok žien z Padiny pripravil k veľkonočným sviatkom výstavu na tému Žena, čepiec a ručník, − spomína si Zuzana Papová, profesorka v penzii z Padiny.

− Výstava bola mimoriadne pekná, vystavené exponáty ukázali krásu a bohatstvo ľudového kroja, ktorý nám zostal už len ako spomienka na minulosť. V minulosti sa nosili ručníky na hrdlo, sviatočné a každodenné, veľké a malé, detské. Boli to hodvábne ručníky s furmou širokou a úzkou, strapcavé v rôznych farbách, tiež kašmírové, ale aj vzorkované, tmavé, tibetové s kláskovou formou, aké sa k sobášu nosili. Hodvábne strapce viazali ženy strapciarky, prevezuvárky na vzorky rybací chvost, šiflíkovú, očkavú, cvikovanú a iné. Strapciarky boli Anna Povolná a Mária Kraticová.

Farba ručníka na hrdlo vždy ladila s oblečením. Ručníky sa nosili do polovice 20. storočia. Veľké biele ručníky pre nevesty sa v druhej polovici 20. storočia vyšívali na tergale ručne hodvábom na dva boky, furma bola drobná, rôznofarebná a na druhý bok iná. Krásu ručníka stupňovali bohaté strapce. Dnes si ručník kladie okolo hrdla mladá nevesta, keď ide pod zeleným do kostola. Osobitnú krásu predstavujú ručníky na hlavu, od tých najstarších zachovaných, po tie najmodernejšie, ktoré tiež museli byť v súlade s oblečením. Nosili sa aj prekrásne hatlasové klásavé, zimné plyšové s pásikmi, kašmírové s furmou, najčastejšie to boli poľné kvety a drobné vence ruží, šalerovie kupenské s okrajom, riedke ručníky, lietajke (silónové) ternové s ružou z Talianska, ternové s hodvábnymi pásikmi, ako i s vybíjaným okrajom, ktoré sa kupovali u Funtíkov. Najväčšie bohatstvo a krásu predstavujú ručníky vyšívané buď ručne alebo mašinou. Neoceniteľná je krása vzorov, farieb a umeleckej hodnoty. Vyšívali sa tergálové, ternové a tibetové ručníky. Známe výšivkárky boli Zuzana Slivková, Anna Marčeková, Anna Jediná, Zuzana Brtková-Marková, kým na mašine vyšívali mnohé ženy. Pestrosť farieb, rôzne odtiene, výber vzoriek od útlej nezábudky, sirôtky, poľných kvetov a ruží dávajú vyšívaným ručníkom nekaždodennú krásu.

Polôška patrila kedysi k úprave hlavy mladej nevesty. Ženy v minulosti bežne nosili, kým dnes iba zriedkakedy nosia čepce. Jestvuje niekoľko druhov čepcov: každodenné, aké nosili staršie ženy, potom štrikované k obleku, atlasové, žersejové, zo stužky zo Slovenska, ako i najnovšie vyšívané a limbačkavé. Prvú nedeľu po sobáši chodí mladá nevesta do kostola v limbačkavom čepci. Do polovice 20. storočia sa bežne používali detské čepčeky, ktoré deti nosili na hlave so zberanou stužkou.

V Padine sa dodnes zachovala obyčaj, že cirkevníci tradične na Turíce  kostol zdobia ručníkmi a lipovými vetvičkami.

A. Chalupová

Foto: z archívu dediny