S hľadáčikom na cestách

VÝSTAVY

Možno zaúradovala náhoda, možno úmysel, no výsledok je rovnaký: všetky tri tohtoročné výstavy – dve kolektívne a tretia samostatná – v galérii Artget Kultúrneho strediska Belehradu boli späté s časopisom Refoto. Prvou, januárovou, bola Moje mesto, moji ľudia, druhou, februárovou, Najlepších sto, treťou, marcovou, sú Blízke pohľady Ivany Tomanovićovej.

Je autorkou s bohatou tvorivou biografiou: narodila sa v roku 1971 v Novom Sade, v rokoch 1994 – 1999 študovala na pražskej Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení (FAMU), kde získala hodnosť magistry fotografie. V roku 2001 nastúpila do belehradského časopisu pre umeleckú fotografiu Reforo, kde v rokoch 2003 až 2011 zastávala funkciu hlavnej a zodpovednej redaktorky. Od roku 2009 pôsobí ako docentka na Akadémii umení Univerzity v Novom Sade. Samozrejme, na Departmáne výtvarných umení, na študijnom odbore fotografia. Od februára tohto roku učí aj na Akadémii umení v Belehrade, na Katedre pre fotografiu.

Doposiaľ zverejnila vyše sto odborných textov v Refore, katalógoch, knihách, časopisoch, pôsobila ako selektor a organizátor mnohých výstav fotografie, spolupracovala na dvoch knihách o tomto médiu, usporadúvala fotografické dielne, angažuje sa aj v oblasti komerčnej fotografie pre reklamné agentúry a časopisy. Za ňou sú viaceré samostatné výstavy, od tej v Prahe v roku 1998, po iné, prebiehajúce v rokoch 2000, 2001, 2003, 2008 a 2013 vo viacerých novosadských a belehradských galériách.

Prvý dojem, ktorý návštevníka opantá pri úvodnom pohľade na jej práce, vystavené od 5. marca do 24. marca v Kultúrnom stredisku Belehradu, je istá dilema: v akej miere ide o skutočné, klasické fotografie? Na bližšie ozrejmenie pár prirovnaní: tak, ako recenzia môže byť kdesi medzi glosou a esejou, reportáž ako vrchol žurnalistického majstrovstva na rozhraní publicistiky a literatúry, i jej obrazy možno chápať aj ako diela medzi fotografiou bežnou a grafikou, prípadne maľbou. Väčšina z nich vznikla ako zbierka subjektívnych dokumentárnych záznamov z dlhoročných ciest, ako okamihy, ktoré ju upútali, aby ich preto špecificky zmrazila v priestore a v čase.

Sú teda poznačené nielen tou výraznou dávkou subjektivity, ale i bohatstvom odtieňov jej obľúbených základných farieb, ktorými sú hnedá, tmavozelená, modrá a žltá, striedaním plôch, nie vždy precíznymi hranami sledovaných objektov, tematikou dosť vzdialenou od novinárskeho a dosť blízkou umeleckému pohľadu a náhľadu na svet. Spravidla ide o krajinky a mestá, ktoré sú v prvom pláne. Človek je, ak vôbec dakde je, len v náznakoch: v člne plaviacom sa riekou, na lavici v parku, počas prechádzky mestom, spravidla neosobný, v podstate nezainteresovaný o to, čo sa vôkol neho deje.

Pre každého, kto narába zrkadlovkou, v podstate je príznačné to isté: snaha zachovať pravdivosť chvíle tak, ako ju vidí v danom momente. Rozdiel je však v tom, že každý z nás má svoju realitu, lebo si ju každý inak všíma. Pre tú Ivany Tomanovićovej je príznačné, že sa na ňu akoby skôr dívala okom maliarky než fotografky. Preto jej fotozábery pôsobia súbežne aj ako maľby: je v nich i dávka abstrakcie, občas i istá clivosť.

Majsterka tohto druhu vizuálneho umenia inšpiráciu zrejme často hľadá na cestách, od Kuby po európske metropoly, uplatňujúc zásadu, že sa objekt najlepšie všíma, ak ho čímkoľvek vytrhneme z kontextu. Preto sú jej historické sochy úmyselne vyfotené trochu neostro, jas morskej hladiny zatienený mračnami na takmer celej oblohe, všednosť jednotvárnej steny rozbitá skromným oknom. Ivana Tomanovićová je slovom autorkou, ponímajúcou fotografiu dosť špecificky. To však jej blízkym pohľadom na skutočnosť neuberá na kráse. Skôr nás núti zamyslieť sa nad tým, prečo i my častejšie nehľadáme vlastný kútik sveta, pestrý a osobný, s poetikou, nadobro prevyšujúcou rámce okamihu stlačenia spúšte.

Oto Filip