Sex áno, len nie ako obed

Návrh na to, aby sa už v základnej škole deti zaúčali sexualite a tým získavali základné poznatky o tomto segmente ľudského života, a aby sa zároveň dozvedeli o tom, aké nebezpečenstvá na nich číhajú, ak svoj sexuálny život usmernia chybne v ešte stále príliš patriarchálnej spoločnosti, mnohí považujú za úplný nezmysel. Iní zasa povedia, že to sú ešte len deti a netreba ich tým zaťažovať. Otázku: Sexuálna výchova v škole – áno, alebo nie? sme postavili aradáčskej profesorke slovenčiny vo výslužbe Zlatke Hrubíkovej:

– Keď ste sa ma opýtali, či by som sa chcela s vami na túto tému rozprávať, moja prvá reakcia bola, že pred desiatimi rokmi, kým som ešte pracovala v škole, moja odpoveď by akiste bola, že v základnej škole je príliš skoro hovoriť na túto tému. Keď ale zvážim, čo sa deti dnes prostredníctvom internetu dozvedia a čo sa všetko medzi deťmi stáva, aké to následky na nich zanecháva, prichádzam k záveru, že sexuálna výchova v základných školách je dnes skutočne potrebná. Osobne sa domnievam, že by to na prvom mieste mala byť záležitosť rodičov. Dokonca aj na rodičovských poradách som rodičom vždy hovorila, že sa nesmú hanbiť a že sa s deťmi musia otvorene rozprávať o všetkom a upozorniť ich na nebezpečenstvá, ktoré na ne číhajú. Veď ani Pán Ježiš Kristus nebol proti sexualite. Povedal: „Ploďte sa a množte. Milujte sa.“ Vari to nie je o sexe? Nuž a rovno v tom smere by sa musela uberať aj sexuálna výchova. Sex áno, ale nie ako raňajky a obed. Má to byť spojené s citmi a láskou. Veď mnohé dievčence, dokonca aj chlapci, ktorí sex uplatňovali ako raňajky a obed, neskoršie, keď si našli opravdivú lásku, oľutovali, lebo prvý sex nevychutnali s pocitom lásky, ale iba ako telesný pôžitok. Aj mojim deťom som vždy hovorila, že iba vtedy, keď je spojený s láskou, sexuálny čin je úplný. Následky sexuálnych stykov bez vzájomnej lásky a pozornosti partnerov sú jednak fyzické, v podobe neželaného tehotenstva a potratov, čo sa často reflektuje aj stratou možnosti rodiť, a všetko to navyše zanecháva následok aj na psychike dievčat, t. j. žien, lebo ak sexuálny čin na začiatku pohlavného života zažijú tak ako netreba, už nikdy ho, vo väčšine prípadov, nespájajú s láskou, a potom sú z toho traumy. Mnohé už nie sú schopné nájsť životného druha, a ak ho aj nájdu, nenachádzajú s ním spoločný jazyk a rozchádzajú sa. Je to moja súkromná mienka. Možno som ja trochu „starého kovu“, ale keď som ja bola mladá, tak tomu bolo tak a myslím si, že vtedajšie životné normy boli správne. Na všetko to by sa, pravdaže, malo upozorňovať aj na zahlásených hodinách sexuálnej výchovy, avšak na to, v akej miere a v akej podobe by mala prebiehať, aby deti vo svojej sexualite boli správne usmernené, by vari mali odpovedať odborníci.

V. Hudec