SIEŤ 21 PRINÁŠA: Multikultúrnosť Vojvodiny – skutočnosť či mýtus

26.nov 2017

SIEŤ 21 PRINÁŠA: Multikultúrnosť Vojvodiny – skutočnosť či mýtus

Multikultúrnosť spolu s toleranciou je pojem, ktorý sa spájal s Vojvodinou. Dnes však mnohí tvrdia, že sa o ňom môže hovoriť čoraz menej. V priebehu roku 2016 Republikový štatistický ústav evidoval 14 trestných činov spáchaných maloletými osobami a týkajúcich sa vyvolávania národnostnej, rasovej a náboženskej nenávisti a neznášanlivosti v Srbsku. Údaje ukazujú, že sa 13 z uvedených 14 činov udialo vo Vojvodine. Za ničenie albánskych pekární v Novom Sade roku 2014 trestaných bolo šesť maloletých osôb. 

Pre veľkú pestrosť národností Vojvodina je určite najvystavenejšia incidentom tohto druhu, avšak riaditeľ Centra pre regionalizmus Aleksandar Popov hovorí pre 021.rs, že si pamätá časy, keď Vojvodina žila multietnickosťou, keď bol prirodzený stav, že sa ľudia stretávajú s rozdielnymi jazykmi, krojmi a obyčajami.

„Medzičasom sa udiali deväťdesiate a podnecovanie nacionalizmu, ktoré zanechalo trvalé následky na medziľudských vzťahoch. Potom nasledoval prílev ľudí z krajov zasiahnutých vojnou. Ich tolerancia voči rozdielnosti bola menšia, lebo prišli z krajov, v ktorých práve nízka tolerancia priviedla k vojnám,“ mieni Popov.

Napriek konfliktom medzi národnostnými spoločenstvami oficiálna politika zásadne propaguje multikulturálnosť. Organizujú sa podujatia národnostných menšín a nedávno je oznámená obnova rodného domu bána Josipa Jelačića v Petrovaradíne.

Zdá sa, že sa pestuje tradícia multikultúrnosti vo Vojvodine, ako aj kultúra spomínania na tých, čo sa tu narodili a nemuseli nutne prislúchať väčšinovému národu.

Aleksandar Popov, Foto: YouTube/ Printscreen

Podľa predsedu Demokratického zväzu Chorvátov vo Vojvodine Tomislava Žigmanovho multikultúrnosť predpokladá dobre premyslený program právnych inštitútov, politiku financovania a realizovania obsahov spejúcich k tomu, aby sa viac národov žijúcich na tom istom priestore uznávalo rovnakým spôsobom.

„Potrebné je vytvárať rovnaké možnosti ich rozvoja a rovnako ich zviditeľniť vo verejnosti. Bez ohľadu na existujúce inštitucionálne aranžmány, nedalo by sa povedať, že toho času to platí vo Vojvodine. Takisto neexistuje alebo nie je nadostač vyvinutá kultúrna výmena. Keď ide o prax samotných inštitúcií, rozdeľovanie peňazí v rámci jednotlivých spoločenstiev, tu sa vyskytuje nerovnosť, čo určite nie je v súlade s ideou multikultúrnosti, ktorej nultá požiadavka hovorí, že je každá kultúra rovnako hodnotná a že každej treba poskytnúť rovnakú možnosť rozvoja vcelku,“ poukazuje Žigmanov pre 021.rs.

O dekoratívnej i nacionalistickej multikultúrnosti

Multikulturálnosť sa často obmedzuje na úroveň dvojjazyčnej administratívy, nápisy na pouličných tabuliach, avšak vzťahuje sa aj na kultúry. Samé osebe tie sú autonómne a rovnoprávne, takže nemožno hovoriť o veľkých a malých kultúrach, lebo každá je špecifická svojím spôsobom.

Ako kritika multikultúrnosti sa uvádza, že v nej sa všetky kultúry getoizujú. Odpoveď na takú kritiku znie, že sa negetoizujú, iba ak to nerobí štátna moc, ale navzájom sa ovplyvňujú a prelínajú sa. To znamená, že každý národ pestuje svoju kultúru, ale zároveň poznáva kultúru svojich susedov.

Na otázku či máme dnes takú multikultúrnosť vo Vojvodine spisovateľ Lászlo Végel hovorí, že o tom sa dá hovoriť čoraz menej.

„Vo Vojvodine existuje tradícia multikultúrnosti 300 rokov dozadu. Dnes máme určitý druh dekoratívnej multikultúrnosti, ktorá sa vzťahuje na folklórne podujatia, festivaly menšinového divadla a podobne. Ide v podstate o výklad. Podstatnejšia je otázka, ako tá multikultúrnosť pôsobí v spoločnosti. Tu existuje niekoľko tradícií. Jedna je tá socialistická, v ktorej sa multikultúrnosť forsírovala zhora, ako norma. Potom prišli roky deväťdesiate, ktoré to všetko eliminovali. Dnes sa potácame medzi tými dvoma tradíciami,“ vysvetľuje Végel pre 021.

Lászlo Végel, Foto: YouTube/ Printscreen

Veľká polemika o multikultúrnosti a „srbizácii“ Vojvodiny nastala po vynesení rozhodnutia o zavedení takzvanej „tradičnej vojvodinskej vlajky“. Pravicové strany podporili také rozhodnutie, kým niektorí historici popierali jeho legitimitu. Keď ide o spolužitie národov vo Vojvodine, poslankyňa Hnutia Dveri v Zhromaždení Srbska Marija Janjuševićová hovorí pre 021.rs, že je najpodstatnejšie žiadnemu národu nič nevnucovať. Podľa jej slov mládež by sa mala stať nosným prvkom vzájomnej úcty.

„Mali by využívať bohatstvo, aké im multikultúrnosť ponúka, rešpektujúc svoje i cudzie. Samozrejme, ak to chcú. Podstatné je nikomu nič nevnucovať. Úplne stačí dodržiavať Ústavu, ktorá reguluje práva a povinnosti národov a národnostných menšín. To, že sa oni často uzatvárajú do vlastných prostredí, už či do kaviarničiek alebo domov kultúry, to im nevnucuje štát, v ktorom žijú, ani srbská väčšina vo Vojvodine. Predpokladám, že to je ich voľba, lebo sa snažia zachovať charakteristiky svojej národnej identity. Isteže by bolo dobre ponúknuť im integratívny integračný prístup multikultúrnosti, ale nemôžeme ich do toho nútiť, a nie je ani korektné hľadať vinníka vo väčšine,“ mieni Janjuševićová.

Žigmanov poukazuje, že vo Vojvodine z hľadiska národnostných menšín možno hovoriť o etno-kultúrnej anarchii. To sa vzťahuje na existenciu určitých kódov existujúcich v nacionalizme, nie však v ich plnej politickej kapacite.

„Preto by som radšej hovoril o viackultúrnosti vo Vojvodine. Tu existujú určité druhy etnickej diverzity, existujú rozdielne kultúrne priestory, v ktorých sa potom určitými praktikami chcú uskutočniť kultúrne obsahy. Keď sa pozrieme na ten priestor, zistíme, že existujú určité nevyvinutosti. Ak sa pozrieme na kultúrne programy a obsahy, zistíme, že sú to obsahy prevažne pre väčšinový národ, hoci existujú aj nerovnosti medzi národnostnými menšinami. Povedzme, maďarské spoločenstvo má štyri divadlá, chorvátske ani jedno,“ doložil.

Marija Janjuševićová, Foto: YouTube/ Printscreen

V Srbsku je registrovaných viac ako sto politických strán. Niektoré z nich zastupujú práva národnostných menšín. Vlastné strany majú Maďari, Chorváti, Rusíni, Bunevci… Aleksandar Popov poznamenáva, že na týchto priestoroch existuje model propagujúci národných lídrov, bez ohľadu na veľkosť národa alebo národnostného spoločenstva.

„Potom národní lídri rokujú v našom mene, čo všetkým zodpovedá. Rokuje sa donekonečna, pričom oni sa v pozícii účastníkov rokovaní budú mať veľmi dobre a my ostatní čoraz horšie. Čím viac medzietnických konfliktov, tým viac dôvodov rokovať. Do príbehu je zapletený aj biznis, pretože pre niekoho je zamestnaním ochraňovať svoj národ a iba tomu sa venuje. Jeho cieľom je venovať sa tomu čím dlhšie, takže aj konflikty sú dobré,“ vysvetľuje Popov pre 021.rs.

Láslo Végel poznamenal, že strany národnostných menšín a národnostné rady majú existovať, hoci chybuje tretí prvok, ktorým je spoločný politický priestor, kde sa vymieňajú mienky. Podľa jeho mienky v parlamente sa len zriedka diskutuje o národnostných menšinách a ešte zriedkavejšie sa v tých diskusiách zúčastňujú všetky etnické spoločenstvá.

Vo chvíli, keď sa skúma existencia mulikulturalizmu vo Vojvodine, vzniká potreba posunúť situáciu zo segregatívnej na integratívnu multikultúrnosť. Všetci, čo si pamätajú multikulturalizmus vo Vojvodine predpokladajúci rešpektovanie vlastnej a cudzej kultúry, sotva si mohli predstaviť, že o niekoľko desaťročí nadíde chvíľa, keď Maďari a Srbi budú sedieť v oddelených kaviarničkách.

„Kultúry samé osebe by nemali byť uzavreté. Určité spenie k otvorenosti voči druhému a výmene s druhými, zvlášť prostredníctvom dialógu, patrí medzi podstatné zložky toho, čo súčasný svet chápe pod kultúrou. Integrácia menšín do spoločnosti je jednou z najzložitejších požiadaviek, ktoré sa dnes kladú demokratickým spoločnostiam a tu niet univerzálneho riešenia. Keď ide o právne inštitúty, obávam sa, že sa smeruje k riešeniam segregatívneho multikulturalizmu. Keď sa pozrieme na vzdelávanie, zistíme, že tu sa každému spoločenstvu zvlášť kladie určitý druh výhrad. Vidíme, že to vedie k segregácii, že sa ľudia navzájom nepoznajú, že je menší počet väzieb a zapájania do procesov vnútri spoločenstva,“ zdôrazňuje Tomislav Žigmanov.

Aleksandar Popov mieni, že celý systém spočíva na segregatívnom multikulturalizme. Mladí sa už v útlom veku vyčleňujú do osobitných škôlok, škôl, kaviarní. Miesta, na ktorých sa stretávajú Srbi, Chorváti, Maďari alebo Bunevci najčastejšie sa líšia navzájom.

„Multikultúrnosť existuje v tom zmysle, že my sme multikultúrne prostredie s množstvom národov, ktoré žijú na danom priestore. To nič nehovorí o kvalite tých vzťahov. Malo by sa kráčať iným smerom, k integratívnemu multikulturalizmu, v ktorom sa kultúry prelínajú. Ľudia by si lepšie rozumeli, takto existuje strach z rozličnosti,“ odkazuje Popov pre 021.rs.

Tomislav Žigmanov, Foto: YouTube/ Printscreen

Marija Janjuševićová z Dveri kladie otázku tvrdým zástancom integratívneho prístupu multikultúrnosti, aké opatrenia treba podniknúť, aby sa to dosiahlo, a či sú reálne problémy, na ktoré príslušníci národnostných menšín a väčšinového národa narážajú vo svojom spolužití.

„V  mnohonacionálnych prostrediach je najľahšie vyvolať konflikty. Doteraz občania Vojvodiny konali rozvážne. Nebezpečenstvo podľa mojej mienky vždy prichádza zvonku a našou úlohou je poznať ho včas. Bez ohľadu na to, že niekto povie, že sused Maďar má viac, lebo má aj pomoc materského štátu, to nie sú skutočné príčiny konfliktov. Obávam sa, že sú osoby, ktoré vyvolajú incident, frustrované vlastným ekonomickým postavením, hoci veľmi často hľadáme niektoré iné dôvody. Treba sledovať udalosti a vplyvy všetkých extrémnych hnutí. To sú však veci, ktoré v slušnom prostredí jednoducho vynikajú, takže je ťažko ich nevidieť a zamedzovať. Som optimista, poznám ľudí vo Vojvodine a verím, že občasné konflikty nie sú odzrkadlením reálnej situácie,“ zhodnotila naša spolubesedníčka.

Štruktúra obyvateľstva vo Vojvodine sa v 20. storočí zmenila v značnej miere. Tí, čo prichádzali, sa nezoznámili s tradíciou, aká existovala vo Vojvodine, pri čom štát sa nevenoval ich socializácii.

„Ak kultúry žijú v spoločnom priestore, musia sa navzájom ovplyvňovať, avšak teraz to sotva existuje. To je jedno, z ktorej strany sa pozeráme, či zo strany väčšiny alebo menšiny. Na oboch stranách vzniká problém ohrádzania, ktorý potom ďalej vedie k trendu samogetoizácii. Väčšinový národ nerozmýšľa o problémoch menšín, a rovnako je aj na strane druhej. Keď sa objaví problém celej spoločnosti, menšiny nezriedka vystúpia z toho priestoru s výhovorkou, že to nie je ich, ale srbský problém. Tak na jednej, ako aj na druhej strane existuje ohradzovanie. Nestaráme sa o problémy druhých a to platí aj pre kultúru,“ uzavrel Lászlo Végel.

Podľa oficiálnych štatistík na prechode z 20. do 21. storočia sa počet Srbov vo Vojvodine citeľne zvýšil. Z druhej strany sa znížil počet príslušníkov menšín. Niektorí odišli pre nacionalistickú politiku deväťdesiatych, keď sa rozmýšľalo len o srbskej Vojvodine, a nie o Vojvodine patriacej ľuďom, ktorí v nej žijú. Z Vojvodiny sa vysťahoval veľký počet Chorvátov a prišiel ešte väčší počet Srbov vyhnaných z Chorvátska.

Dnes vo Vojvodine klesá tak počet Srbov, ako aj počet národnostných menšín. Okrem ekonomických migrácií k tomu prispieva negatívny prírodný prírastok. Ak taký trend bude pokračovať naďalej, o multikulturalizme sa v budúcnosti nebude polemizovať, lebo pravdepodobne nebude ani existovať.

Zoran Strika

Tento text vznikol v rámci projektu Sieť 21 financovaného EÚ. Ich obsah je zodpovednosťou Rádia 021 a v žiadnom zmysle neodzrkadľuje stanoviská Európskej únie.

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU 21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs