Šiť naučil aj manželku

Privítal nás srdečne, práve pred polrokom, hoci sme sa riadne omeškali. Opravdu ale ani približne toľko, koľko sa oneskoruje tento príspevok. Zoznámili sme sa niekoľko mesiacov predtým; najprv padlo slovo o tom, ako sa stará o futbalové ihrisko Poľany, na ktorom sa už futbal nehráva. Až neskoršie sa nám dopočulo, že jeho povolaním vlastne je…

Len čo sme vkročili do jeho krajčírskej dielne, uprostred zimy, pocítili sme teplé fluidum a špecifickú vôňu príjemného kútika. Niekoľko strojov na šitie, zopár takmer dokončených kusov šatstva, prichystané textílie, cverny, gombíky… Zručný „šnajder“ Ondrej Kolár, báči Oto, vovádza nás do rozprávky, v jeho rodnom Lugu, v míheli, z ktorého sa šíri vôňa zašlých čias… Prímeno mu, pravdaže, prischlo ešte keď bol malý. V osobnom preukaze má dokonca aj štvrté, t. j. prvé meno – Andrija. Sám už nevie, prečo; akiste ide o matrikársky delikt z roku 1952, keď sa narodil… Na stene, všímame si, okrem iného, maturitné tablo svedčiace o ukončení Strednej hospodárskej školy Borisa Kidriča v Iloku roku 1970…

– Ako pätnásťročný odišiel som za učňa do Iloku. Tri roky som bol učeň u pána majstra krajčíra Jocu Vasiljevića; aj dnes žije, poľa Hrubíkov v úzkej uličke. Po ukončení školy a učňovskej stáže zostal som uňho pracovať ešte jeden rok. Robilo sa od siedmej do dvanástej; od druhej popoludní do siedmej večer. Každý deň, okrem nedele…     

Učňovka? Akáže dvojtýždňová prax… Do školy sa chodilo pol roka a zvyšnú časť roka žiaci povinne strávili u majstrov, uhrýzajúc si z tvrdého učňovského chlebíka, pri ktorom im však remeslo vošlo priamo pod kožu. Prečo sa ale Ondrej Kolár rozhodol práve pre povolanie „šnajdera“?

– Nemal som byť krajčír. V Iloku bola a je Stredná poľnohospodárska škola, mienil som, že sa zapíšem do nej; ako sa stalo, že som sa preorientoval na krajčírske remeslo, verte mi, už si nespomeniem. Viem len, že ma otec odviedol k majstrovi Jocovi, a tak sa to začalo. Strýko a teta, otcova sestra síce mali „mašiny“, nikdy som sa však okolo nich obzvlášť neobšmietal. Neviem ani sám, ako sa stalo, len som zakotvil pri šijacom stroji… Keď som sa vrátil z Prištiny, teda z vojenčiny, zamestnal som sa ako krajčír v Iloku. Celé desaťročie som tam makal, býval som v podnájme u mamičky Krnáčovej, pri Hasičskom dome… Keď zaviedli autobusové spojenie medzi Ilokom a Lugom, do práce som cestoval. To bolo super.

Z učňovského ucha Ondrej Kolár postupne vyrástol na skutočného krajčírskeho majstra. S pracovnými skúsenosťami pribúdali aj roky; patrilo sa…

– Už keď som opäť bol v Lugu, našiel som si dievča, Erku Hrubíkovú, oženil som sa… Aj ona začala robiť; naučil som ju. Mal som povestného „fiću“, spolu sme odchádzali do Iloku do práce. Šili sme prevažne štofové nohavice. V tom období skutočným hitom boli „farmerice“ čiže nohavice z texasového plátna; tie sme šili vo veľkých „turnusoch,“ tiež  zvrchníky, „prusľaky,“ čiapky… Všetko, po čom bol dopyt na trhu.

Nuž a čo: keď už raz tu bola „Mara“ čiže manželka, patrilo sa postarať aj o „faru“. Roku 1977 si mladí manželia Ondrej a Alžbeta Kolárovci postavili nový dom a začali žiť samostatný život. Roku 1980 ich fiatka už prestala „merať“ vzdialenosť na relácii Lug – Ilok.

– Vždy som plánoval, že našijem toho viac a budem chodievať s tovarom na jarmoky. Prihlásil som teda remeslo čiže dielňu; roboty sme mali… robievali sme doslova a dopísmena deň a noc. Lenže stavba domu odčerpala plány chodievať po jarmokoch… Po piatich rokoch som podnik „odhlásil.“ Stalo sa tak, že prišiel majster z Nového Sadu a vraví, aby som robil pre neho, že predá, koľkokoľvek ušijeme. Sám priniesol stroje a látky a naše bolo len šiť. Bolo nám super: necestovali sme, robili sme doma, nemuseli sme vybavovať administratívne záležitosti…

Časy pre textilných pracovníkov, dalo by sa povedať, sú a veruže aj v minulosti bývali prevažne pochmúrne. S občasnými vzácnymi slnečnými dňami, respektíve rokmi. Roboty nikdy nechýbalo, iba čo bol problém predať výrobky za primeranú cenu. Ako sa teda Kolárovci odhodlali postaviť si rodinný dom?  

– Mali sme dačo zarobené, uložené bokom a zobrali sme i úver; splatili sme ho bez problémov. Dnes by to šlo neporovnateľne ťažšie. Toho času máme omnoho menej objednávok… Asi to súvisí s poklesom životnej úrovne. Ilocký Itex pred tromi – štyrmi desaťročiami mal asi tisíc zamestnaných, v Báčskej Palanke za stabilnú firmu platila Marína, v Beočíne to bola Beočinka… Všetci mali robotu a krajčíri žili celkom slušne. Teraz sú iné časy; viete ako to beží: textil sa obstaráva v Číne, na kvalite priemernému občanovi málo záleží, platí motto „Len nech je to lacné…“

Tak hovorí Ondrej Kolár. Báči Oto, ktorý s manželkou Erkou ušijú všetko, čo si ľudia u nich objednajú, či už ako ukážku prinesú hotový odevný predmet alebo len fotografiu… Ona pre ženy, on pre mužov, plus závesy, zástery, vankúše… Teraz robia pre istého majstra z Beočínu a naprieky všetkému ešte stihnú vyprodukovať dačo aj mimo jeho objednávok, odevné predmety a iné potreby pre vlastných zákazníkov. Báči Oto sa priznáva, že veru nikdy neoľutoval, že nezakotvil na roli. Nie je mu však cudzia, popri krajčírskom remesle, ani sedliacka robota. Na troch jutrách a v chlievoch stihne dopestovať všetko, čo potrebuje dedinská domácnosť.

– Je pravda, že treba sedieť desať alebo aj viacej hodín denne, ale nesťažujeme sa; krajčírska robota nie je ťažká, robíme doma, sedíme v teplom, nefúka nám za golier a čo je najdôležitejšie, robíme robotu, ktorá sa nám páči…

Dozaista sa im môže páčiť aj to, že sa výsledky ich práce páčia zákazníkom, napadlo nám pri odchode z malého múzea, t. j. krajčírskej dielne manželov Kolárovcov. Ešte sme pohľadom pohladili starú dobrú asi tak päťdesiatročnú singerku, na ktorej majster Oto začínal šiť a kúpil ju od svojho prvého majstra. Vo chvíli, keď nám pohľad spočinul na dvakrát staršej gischerke, ktorá prirástla k srdcu jeho manželke, už sa ozvala krásna, temer zabudnutá melódia strojov, známa z čias detstva, keď naše mamy a staré mamy priadli a šili… vtedy sme ešte netušili… posledné pekné spomienky na zúrivé dvadsiate storočie…

Juraj Bartoš