Spod silbašského obloka v Hložanoch

20.nov 2018

Spod silbašského obloka v Hložanoch

Nielen príjemný, ale aj poučný bol včerajší večierok Spolku žien Slovenka. Do kaviarne Pod lipami si pozvali silbašského rodáka z Kanady Ondreja Miháľa. Predstavili jeho najnovšiu knihu Pesničky pod oblokom v Silbaši, ktorú len prednedávnom vydal Slovenský kanadský inštitút. Autor všetkým prítomným (a bolo ich zo 40) daroval po jednom exempláre.

Ondrej Miháľ rozprával o tom, ako kniha vznikala. Ešte roku 1970, mu prvých päť pesničiek naspievala jeho mama Mária Miháľová rodená Čelovská, ktorá v päťdesiatych rokoch chodievala spievať do Novosadského rozhlasu naživo. Žiaľ, nezachovali sa žiadne nahrávky zrejme výbornej speváčky.

Prítomní sa o tom presvedčili, keď im Miháľ pustil dve z jej päť piesní prostredníctvom noteboku. Ďalšie pesničky si pozreli z videozáznamu natočeného v tomto roku (!). V podaní najlepšej priateľky jeho mamy: Zuzana Hložanová rodená Šomodiová (86-ročná), ktorá mu, hoci nie zdravá, zaspievala úhrnne 250 piesní. Až 216 z nich sú v knihe a notovými zápismi ich opatril Milan Aleksić.

Ľudová hudba a pieseň sa mení

Úryvky z knihy prečítali Viera MiškovicováMiriam Murtínová a päť piesní nadšene – a cappella – zaspievala Marína Zahorcová. Nasledovala diskusia, v ktorej o ľudovej piesni krátko, ale výstižne hovoril aj srbský hudobný skladateľ Milan Aleksić, ktorý už zopár rokov žije v Hložanoch:    

„Pravdaže, mohli sme nájsť niektoré piesne v rozhlase, mohli sme nájsť niektorých mladších spevákov, ale nie… Bolo dôležité zaznamenať zrovna tie piesne. Ľudová hudba nemá jednu verziu, ktorá je pravá. Každá pieseň je po troche pravá a nie je pravá. V ľudovej hudbe každý niečo pridá a to sa pridáva po celé roky… To je známe ako ´Homérovská otázka´ – kto napísal ÍliaduOdyseu a ako. Riešením toho problému prichádzame k otázke, ako vzniká ľudová hudba. Niekto to v jednej chvíli zapísal, ale predtým existovalo množstvo rôznych verzií, ktoré žili. A potom v istej chvíli boli zhrnuté a podávali sa písomne.“

Milan Aleksić sa potom dotkol práce na príprave pozorovanej poublikácie a ohľadne jej výsledku o. i. povedal:

„Dôležité je, aby sa toto nestratilo a preto mi bolo veľkým potešením, že som sa podieľal na hudobnej časti práce, aby sa zachovala jedna varieta. Niekto možno nahliadne do knihy a povie nie, nie je to tá pieseň, to sa tak nespieva! Tí, ktorí to povedia, nechápu samotnú podstatu ľudovej hudby a podstatu toho, čo sme chceli urobiť: zachovali sme jednu varietu aj v jazyku, aj v melódii, aj v speve.

Ondrejova mama bola fantastická speváčka, škoda, že tam nie je viacej jej piesní, bola by ľahšia a presnejšia skladateľská práca, ale, zachované je to, čo je zachované. Žiaľ, ľudová hudba, každá, aj slovenská, aj srbská, aj maďarská, africká, indická a ktorákoľvek je na ústupe pred globalizmom, pred rozhlasom, pred televíziou; veľa toho je už úplne stratené. Malá čiastka zostala a ak sa nám niečo podarilo zachovať, som rád.“

Čo so vzácnym materiálom?

Etnológ Marián Pavlov nastolil otázku ďalšieho osudu získaného materiálu a konštatoval, že Ondrejova mama „strašne preciťuje pieseň, každú notu.“

„To je zaujímavý problém,“ odpovedal Miháľ „lebo ja mám obrovský archív nielen o Slovákoch z Vojvodiny, ale aj o Slovákoch na Slovensku, v Maďarsku a samozrejme o Slovákoch z Kanady. Chcem nechať ten materiál iným, ale, žiaľbohu, keď vidia, koľko toho mám, tak sa ho všetci vzdajú. Dotýka sa ma, že nemajú záujem; už som ponúkol aj maďarským Slovákom, lebo oni boli najbližšie k tomu, aby to akceptovali.“

Ondrej Miháľ dodal, že roku 2020 by sa mohlo niečo  uschovať (nahrávky a fotografie) na webovej stránke Vladimíra Kyseľa (na Slovensku). Miškovicová k diskusii vyzvala aj riaditeľa Slovenského vydavateľského centra. Vladimír Valentík podotkol, že sú na to rôzne inštitúcie, ktoré „majú na to rozpočet a zamestnancov a majú profesionálnu povinnosť v takýchto cenných záležitostiach“ hoci, ako povedal „nie vždy aj inštitúciám môžeme dôverovať, on má právo rozhodnúť sa, komu bude dôverovať a komu by svoje bohaté zbierky, najmä impozantnú fotografickú zbierku venoval do ďalšej opatery.“

Nasledujú ďalšie knihy

Miháľ konštatoval, že rôzne inštitúcie na Slovensku by zobrali len časť archívu, a že pre kompletný „teraz“ nemajú kapacity, že by to bolo možné niekedy „v budúcnosti.“ Záverom pointoval: „Budúcnosť môže nikdy neprísť; to je ten najväčší problém.“ Dodal, že naďalej hľadá a píše nové knihy. Bude vraj ešte jedna kniha o Silbaši (téma: zvykoslovie) a potom sa zase mieni venovať Slovákom v Kanade.

Predsedníčka SŽ Slovenka Viera Miškovicová v prívete spomenula, že Ondrej Miháľ u nich hosťoval aj v júli v tomto roku. Vtedy predstavili jeho publikáciu Zanikajúca krása slovenských domov vo Vojvvodine. Uzavierajúc včerajšiu obsažnú prezentáciu jeho najnovšej knihy, pripomenula, že spoločne chystajú novú – o starých domoch v Hložanoch.

J. BARTOŠ
J. BARTOŠ

BARTOŠ, JURAJ (1955) Pracuje ako novinár redaktor v týždenníku Hlas ľudu, kde bol šéfredaktorom v obdobiach 1990 – 1991 a 2000 – 2005. V čele mládežníckeho časopisu Vzlet pôsobil v období 1993 – 1997. Spolupracoval so slovenskými redakciami Rádia Nový Sad, Televízie Nový Sad, bol pri zakladaní TV Petrovec, tiež členom redakcie časopisu pre deti Zornička. Vydal knižku básní a próz pre deti Poď, kým ešte smieme (2005). Získal niekoľko ročných novinárskych cien Hlasu ľudu a Cenu Zorničky za básne a prózy. Je ženatý, má dvoch synov. Kontakt: bartos@hl.rs