K VÝSTAVE HĽADANIE ITAKY RATKA VULANOVIĆA
Sú sochári uprednostňujúci kameň, sú iní, ktorých tvorivou parketou je kov, tretí zase milujú napríklad hlinu.
Ratko Vulanović má rád najmä drevo. Potvrdzuje to i výstavou prebiehajúcou v druhej polovici augusta v galérii Združenia výtvarných umelcov Srbska, usporiadanou za pomoci Ministerstva kultúry a Sekretariátu pre kultúru mesta Belehrad.
Akoby ňou nútil pozorovateľa klásť si otázku, ako možno dosiahnuť krásu, čo všetko si práca na tom vyžaduje, ako tie jeho sochy spôsobujú falošný dojem, že ich je urobiť ľahko. A sú rôzne a pestré, v skupine, či ako objekty jednotlivé. Na rozdiel od kovu, drevo má inakšiu, mäkšiu dušu a formu. Vulanović ho miluje úprimne a hlboko, sťa Beethoven, o ktorom sa povrávalo, že stromy mal radšej ako ľudí. Ratkove objekty vznikajú tak, že ich s nehou seká, hladká, formuje, dosahujúc pritom jednotu masy, formy a energie. Zlatý klinec na záver: dar nám, ktorým nezostáva iné než ich úprimne obdivovať. Navonok jednoducho usporiadané, jeho sochy zároveň núkajú zložité vizuálne alebo dotykové pocity, umocnené často nezvyčajným prelínaním svetla cez ich segmenty.
Ratko Vulanović (1941), školiaci sa v najprv v Nikšići a v Herceg Novom, potom na Akadémii výtvarných umení v Belehrade, kde skončil i magisterské štúdiá, je od roku 1969 členom Združenia výtvarných umelcov Srbska a v roku 1986 získal status popredného umelca.
Zaslúžene. Svedčia o tom mnohé domáce a zahraničné ceny, ktoré získal, tak ich účinkovanie na desiatkach výstav samostatných a skupinových. A do tretice aj jeho diela, sochy monumentálne a iné, menšie, nachádzajúce sa na námestiach, v múzeách a v galériách. Na Ade Ciganliji, v Tašmajdanskom parku a v Národnom múzeu v Belehrade, v Nobelovej nadácii v Štokholme, v Podgorici, v Budve, inde. Všade jeho drevo a všetky materiály, ktoré používa, rozprávajú svoje príbehy tak, aby sme na ne ľahko nezabudli. A pátrali po nich ďalej rovnako tak, ako on hľadá svoju Itaku.
Oto Filip