Tokanie? Nie!

Slovko „tokať“ sa u nás nevyskytuje práve často. Hoci podstata tohto pomerne krátkeho slova je v obehu najčastejšie v období všeobecne známom ako predvolebná kampaň. Výkladový slovník slovenského jazyka tlmočí, že tokať znamená vydávať charakteristický tichý zvuk. Aký v čase párenia vydávajú niektoré lesné a poľovné kury, napríklad tetrov, bažant, hlucháň…

Návraty k tomu, čo sa deje na schôdzach Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny, naskutku obsahujú prvky masochizmu. Nie sú príjemné, avšak ctení súčasníci si už dávno zvykli aj na množiace sa nepekné neradostné udalosti, nie to na slová vyrieknuté v nesprávnej chvíli trebárs aj na (ne)správnom mieste.

Slová s váhou zavádzania s nádychom tokania bez ohľadu na to, či vypovedané s predbežným úmyslom alebo iba „náhodou“ strápňujú ovzdušie, v ktorom sa v „našom malom parlamente“ hovorí (nedovolíme si tvrdiť, že aj rozhoduje) o všeobecne známych štyroch pilieroch svojbytnosti nás Slovákov žijúcich v Srbsku.

Stavať pozíciu udieraním na bubon a chváliť sa tým, že členovia rady z listiny Slováci vpred! svoje diéty poslali rodine pohorelcov prv než sa k záležitosti vyjadria všetci členovia tej istej rady (o čo orodovala práve spomenutá „listina“), je nevkusné. Rovnako ako dožadovať sa pridelenia pomoci istej televízii, respektíve podaktorým spolkom či školám – mimo „jazdného poriadku“. Keď predák politickej strany na schôdzi NRSNM o. i. tvrdí, že „keby nebolo Televízie Petrovec, tak asi táto strana by nemohla povedať svoje tak, aby to počul slovenský národ“ – je priam degutantné.

Podobne vyznieva i celý rad podobných kvázidiskusných príspevkov a „záverov“, akým je trebárs mienka, že práve rada „by mala vyberať a navrhovať kandidátov“ do Svetového združenia Slovákov v zahraničí. Rovnako zavádzajúci tón má i „rada“, podľa ktorej by NRSNM, ale i Slovenská republika mala doceniť, že „Sriem je ohrozený“, a usmerniť tretinu štipendií práve na podporu študentov z tejto oblasti (bez ohľadu na to, koľko je tých, ktorí sa o štipendiá uchádzajú a čo študujú!?). Etc. a pod. Nehovoriac o tom, keď niekto, kto založil politickú stranu, hovorí – inak o celkom reálnej a neutešenej skutočnosti – o spolitizovaní NRSNM.

Povedať čokoľvek, pravdaže, slušne, bez urážok a násilného okupovania rečníckej tribúny – áno. Kriticky poukazovať na prechmaty – áno. Pranierovať neželané javy – áno. Ale takisto prihliadať na požiadavku prezumpcie. V civilizovanom svete platí pravidlo, že nikto nie je vinný, pokým nie je odsúdený. Hoci je z praxe známe, že nie vždy vinník bol odsúdený, ako i to, že odsúdení boli nevinní. Nepatrí sa bežať pred oje.

Ani násilnými spôsobmi ohrozovať plynulý chod schôdzí nášho „parlamentu“. Vari násilie nie je aj dobiedzanie, vyrušovanie, nekorektné správanie? Nehovoriac o vyvolávaní a poúčaní konzulky Slovenskej republiky bez akéhokoľvek dôvodu… Niekto sa môže opýtať, čo má väčšiu váhu: to, o čom je reč, alebo spôsob, akým sa hovorí? Nie je to vlastne obdoba otázky: Či existuje väčšia a menšia lož?

Lož je vždy lož, ako je i násilie vždy „len“ násilie. Kompetentné orgány sú na to, aby zvážili, ktoré násilie je „ťažšie“ a kto je (ne)vinný. Ľudia, ktorí sa rozhodli pre plavbu politickým morom, by mali vedieť, kde, kedy, ako a akými spôsobmi sa môžu presadiť. Nedopovedané, nenáležite použité slová síce zahaľujú svoj skutočný význam, avšak už zďaleka nasvedčujú, že ich podstatou je tokanie príznačné pre podaktoré lesné a poľné kury.

Juraj Bartoš