Keď Taliani roku 1938 na francúzskej pôde obhájili titul futbalového majstra sveta z roku 1934, málokto mohol predpokladať, že ho vlastniť budú až 12 rokov…
Žiaľ, Taliani to nedokázali skvelými zákrokmi na zelených plochách, ale do cesty ľudskej civilizácie zastala druhá svetová vojna, ktoré brázdy na človečenstve ponechala podnes…
Preto futbalové majstrovstvá sveta v rokoch 1942 a 1946 ani prebiehali – v prvom termíne prebiehali kruté boje, kým v druhom bol svet v zrúcaninách a hádam nikto nemal chuť na súťaženie a hru.
Štvrté MS až roku 1950
Preto FIFA štvrté futbalové majstrovstvá sveta organizovala až roku 1950. Po vojne a neorganizovaných dvoch turnajoch, svetová futbalová organizácia narýchlo pripravovala turnaj a mala obavy, že Mundial zanikne. Bolo to aj opodstatnené, lebo Európa bola v ruinách a takmer nik neprejavoval záujem o organizáciu turnaja.
Naposledy sa prihlásila Brazília, na kongrese FIFA roku 1946 a svetovej futbalovej organizácii z pliec zvliekla obrovské bremeno.
Ani po udelení organizácie problémov nechýbalo – FIFA sa stretla s tým, že početné selekcie hrať nemohli, pre následky vojny, kým Nemecku a Japonsku hrať bolo zakázané.
Na MS išli aj Taliani, aktuálni majstri, bez ohľadu na ťažkú situáciu v krajine, kým Veľká Británia mala ponúknuť dvoch predstaviteľov po British Home Championship.
Angličania boli prví, Škóti druhí, ale Škótsko opustilo od súťaže. Kvalifikovali sa aj Turecko a India, ale tiež na turnaji predsa nehrali.
India upustila preto, lebo FIFA ich hráčom nedovolila, aby hrali bosonohí. Po trme-vrme situácia bola takáto: na štvrtom Mundiale v Brazílii hralo 13 reprezentácií.
Boli tu aktuálni majstri Taliani, silný Uruguaj, napokon Angličania, ale o premiérovej titule najserióznejšie uvažovali Brazílčania.
Priebeh turnaja
Anglicko hneď na svojom prvom turnaji vošlo do dejín – namyslení prišli na turnaj, ale po úvodnej výhre proti Čile, prehrali proti USA a potom aj proti Španielsku, takže vypadli po prvom kole.
Na súťaži boli štyri skupiny a z každej do semifinálovej skupiny postúpili víťazi – zo skupiny A postúpila Brazília, zo skupiny B Španielsko, zo skupiny C Švédsko, kým zo skupiny D postúpil Uruguaj.
Juhoslávia hrala v skupine A. Po triumfoch v prvých dvoch kolách proti Švajčiarsku a Mexiku, proti Brazílii nám stačila remíza na semifinále. Hostitelia predsa vyhrali a postúpili.
Systém súťaže bol zaujímavý a jedinečný – po prvom kole sa hrala semifinálová či finálová skupina.
Finále
Brazília v záverečných zápasoch demolovala Švédsko (7:1) a Španielsko (6:1), zatiaľ čo Uruguaj so Španielskom remizoval 2:2 a proti Švédsku tesne vyhrali 3:2, gólom v 85. minúte.
Posledný zápas na Maracane, na ktorej sa zhromaždilo 200 tisíc ľudí, mal Brazílii priniesť veľkú radosť a premiérový titul majstra sveta. Na úspech stačila remíza proti Uruguaju…
V 47. minúte Friaça Brazílii priniesol vedenie, oslavy sa začali, ale v 66. minúte vyrovnal Schiaffino. Aj ten výsledok Brazílii zodpovedal, ale v 79. minúte za Uruguaj skóroval aj Ghiggia. Náskok sa mu podarilo obhájiť do konca a po poslednom písknutí rozhodcu Maracanu zaplavili vzdychania a plač brazílskych fanúšikov.
Uruguaj zaslúžene získal druhý titul majstra sveta a vyrovnal sa s Talianskom, podľa počtu trofejí.
Návštevnosť bola vysoká – priemerne bolo 61 tisíc divákov na zápas a ten rekord bol prekonaný až roku 1994 na Mundiale v USA.