Vladimír Hurban v tieni svojho otca a syna

Vladimír Hurban (1850 – 1914), staropazovský evanjelický farár, patrí k významným osobnostiam zasadzujúcim sa za osamostatnenie Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v bývalom uhorskom štáte. Hoci sa jeho biografia  nenachádza v monografii Farári SEAVC v Juhoslávii v rokoch 1921 – 1996 (skupina autorov), pretože umrel skôr ako sa SEAVC fakticky osamostatnila, jemu patrí zásluha za vytvorenie ambientu, aby sa Slovákom evanjelikom na tomto území zaručili národné a náboženské práva. O tom svedčia početné doklady, listy a memorandá, ktoré sám písal v nemeckej, chorvátskej a slovenskej reči v období rokov 1893 až 1914. Mnohé údaje o ňom donedávna však ležali zapadnuté prachom, lebo neprávom zostal v tieni svojho významného otca Dr. Jozefa Miloslava Hurbana a syna Vladimíra K. Hurbana (VHV).

Vlastne, Vladimír Hurban bol verným synom svojho otca Dr. Jozefa Miloslava Hurbana, neúnavného bojovníka za slovenské a všeslovanské práva. Narodil sa v Brezovej (hoci mnohí tvrdia, že sa všetky deti J. M. Hurbana narodili v Hlbokom). Detstvo strávil v Hlbokom, od 11. roku života spolu s bratom Svetozárom (Vajanským) chodil do školy v Oberschützene, neskôr bol žiakom prvého Slovenského evanjelického gymnázia v Revúcej, a teológiu ukončil v Rostoku. Najprv bol kaplánom po boku svojho otca v Hlbokom, neskoršie na pozvanie, v roku 1874, prišiel úradovať do Starej Pazovy, kde zotrval do smrti.

Svojou pracovitosťou, intelektuálnou schopnosťou a hlbokým citom pre mieru získal sympatie Pazovčanov, takže za jeho úradovania cirkevný zbor duchovne a hmotne zosilnel. A nielen cirkevný zbor, ale celú vtedajšiu „odľahlú dedinu“ zmodernizoval na mestečko a hraničné obchodné centrum, lebo nielen medzi Slovákmi, ale aj medzi Srbmi podporoval hospodársky, komunálny a kultúrny rozvoj. Založil Čitáreň a Slovenskú evanjelickú vzájomnú pomocnicu (pokyny si vypýtal osobne v Prahe a jeho príklad finančných pôžičiek nasledovali iné slovenské evanjelické zbory). Počas jeho pôsobenia v Starej Pazove kostol bol dôkladne zrekonštruovaný a vybudovaná terajšia tzv. Hurbanovská fara. Vladimír Hurban v Starej Pazove založil slovenské divadlo… Okrem toho sa významne pričinil o organizovanie života evanjelikov v tzv. Chorvátsko-Slavonsku (kam vtedy patril aj celý Sriem), najmä po schválení Synodálneho zákona v Uhorsku roku 1893. Ako uvádza jeho syn V. K. Hurban: „Vtedy sa zjavila dávna žiadosť našich ľudí, aby sa v Chorvátsko-Slavonsku (a teda aj v Srieme) utvorila samostatná Krajinská evanjelická cirkev.“ Hurban v tom videl odštiepenie od Pešti.

„I počalo sa pracovať už v októbri 1893, aby teritoriálna samostatnosť Chorvátsko-Slavónie bola zárukou a obranou proti novému Synodálnemu zákonu v Uhorsku a ktorý mal jedinú tendenciu zničiť Slovákov evanjelikov a vydať ich napospas vtedajšej maďarizácii. Pripadla teda úloha staropazovskému farárovi Hurbanovi, aby v šľapajach svojho otca Jozefa previedol boj za svoju cirkev. Prvým krokom bolo zvolanie zástupcov cirkví v Chorvátsko-Slavónii na konvent do Záhrebu, ktorý sa odbýval 4. októbra 1893. Konvent tento, ktorý vykonal prvý krok za Samostatnú evanjelickú cirkev v Chorvátsko-Slavonsku, uzavrel jednohlasne, že utvorujú  Krajinskú cirkev evanjelickú v kráľovstve Chor.-Slavonskom na základe XXVI zák. článku z roku 1790/91, potom na základe Patentu z roku 1859, ako aj na základe Vyrovnania z roku 1868, kde sa zabezpečuje autonómia Chorvátsko-Slavonska vo veciach Bohočesti a výučby. Zvolený bol i Zriaďujúci výbor s predsedom Vladimírom Hurbanom a členmi Dr. Kolačekom i Juliusom Hühnom,“ uvádza vo svojom rukopise K prednáške – Evanjelici v Chorvátsku, Slavónii a Srieme farár Vladimír Konštantín Hurban.

Pretože vtedajšia tzv. Khuenova vláda tieto uzávery odmietla,  podarilo sa im založiť osobitný seniorát, do ktorého patrili len evanjelické cirkevné zbory zo Sriemu plus Osijek. Nový seniorát, ktorý zahrnul Slovákov, Nemcov a Chorvátov, vstúpil do života vyvolením za seniora Mikuláša Abaffyho, farára nemeckej cirkvi v Surčine, podľa národnosti Slováka a Hurbanovho spolupracovníka. Tento seniorát zmohutnel z 8 na 16 cirkevných zborov, takže mnohé fílie sa osamostatnili, ako napríklad Nové Bánovce od cirkevného zboru novopazovského, Boľovce od cirkevného zboru surčínskeho, Krčedín od cirkevného zboru beščianskeho, Vinkovci od cirkevného zboru neudorfského atď. a nastali i nové cirkevné zbory: Ilok, Sriemska Mitrovica, Slavonská Požega, Podravská Slatina…

Bojujúc za práva tunajších evanjelikov Vladimír Hurban napísal hárky článkov, komentárov, petícií, zápisníc a jeden obsažný komentár pod názvom Evanjelici v Chorvátsku (Evangelici u Hrvatskoj) bol vydaný ako brožúrka v roku 1906.

Vladimír Hurban od roku 1881 po rok 1905 uverejnil 51 novinových článkov v slovenskej, nemeckej a chorvátskej reči. Prispieval do Národných novín (Prečo sa nás boja [1886], Z dvoch výstavísk Praha – Záhreb [1890], Výlet do Tatier [1898]…), Zastavy (Pohreb Dr. Zmaja Jovanovića v Kamenici) [1904]…), Cirkevných listov (Záležitosť evanjelickej cirkvi v Chorvátsku [1898]…), ako aj do novín Národný hlásnik, Slovenský týždenník, Národná obrana, Černokňažník,  Pešťbudínske vedomosti, Americko-slovenské noviny, Obzor, Hrvatska, Tribüne, Agramer Tagbl… Hurban v mladosti napísal aj jeden cestopisný román…

V rukopisnej pozostalosti je zachovaný jeho denník o vzdelávaní na prvom Slovenskom evanjelickom gymnáziu v Revúcej, Opis môjho života z roku 1975, báseň, ktorú príležitostne venoval bratovi Svetozárovi v roku 1901, kázne z čias úradovania v Hlbokom a Starej Pazove, veľký počet listov…

Roku 2014 sa naplní 140 rokov od príchodu Vladimíra Hurbana do Starej Pazovy a 100 rokov od jeho úmrtia.

Katarína Verešová