Vzácna kniha venovaná Michalovi Kiráľovi

18.nov 2018

Vzácna kniha venovaná Michalovi Kiráľovi

Knihu Neka ostane trag / Nech zostane stopa predstavili včera večer v Báčskom Petrovci. Bilingválna monografia je venovaná akademickému grafikovi, ilustrátorovi a pedagógovi Michalovi Kiráľovi (1955 – 1995). Jej autormi sú Mária KneževićováRastko Ćirić. V plnej predsieni Slovenského vojvodinského divadla o predčasne zosnulom významnom umelcovi, výtvarnom redaktorovi a jeho diele hovorili jeho priatelia – autori príspevkov v čerstvej publikácii. Zároveň bola sprístupnená aj výstava výtvarných prác Michala Kiráľa, ktorý v povedomí širšej verejnosti zostal predovšetkým ako ilustrátor časopisu a kníh pre deti.

Titulná strana obálky

Vznik monografie iniciovala Mária Kneževićová, bývalá manželka Michala Kiráľa. Uzavierajúc program večierka, ktorý oplýval zmiešanými pocitmi – radosťou z krásnej knihy a zo stretnutia priateľov, respektíve tlmeným smútkom z toho, že sám Michal fyzicky prítomný nie je – povedala: „Táto kniha vznikla zásluhou dvanástich ´apoštolov´, ktorí prispeli svojimi textami. Vyzerá tak, ako sa usilovali a usilovali sa všemožne. Spokojná som s tým, ako kniha v konečnom dôsledku vyzerá. Chcem sa poďakovať ľuďom, ktorí ma podporovali, nemám na ume len moju najbližšiu rodinu. Bolo zjavné, že existuje veľká potreba v tomto prostredí, medzi jeho priateľmi, spolupracovníkmi, kolegami, aby sa kniha zrodila. Všetkým sa poďakúvam…“    

Akoby vedel, že bude žiť krátko

Sava Stepanov, Mária Kneževićová, Vladimír Valentík

Výtvarný kritik Sava Stepanov je autorom vstupnej štúdie odpremiérovanej publikácie. Konštatujúc, že Michal Kiráľ „počas tých málo rokov práce urobil veľa“ podčiarkol: „zdá sa mi, že sa mu podarilo všetko akosi v tom krátkom období uzavrieť, ako keby vedel, že bude žiť krátko.“ Jasne si spomenul na chvíľu, keď sa s ním zoznámil v budove Dnevnika: „Zapôsobil na mňa príliš vážne, bol veľmi elegantný a v rozhovore veľmi seriózny, avšak na ten rozhovor si spomínam najmä preto, že to nebola prehnaná vážnosť, ktorá by vás brzdila, aby ste sa s ním rozprávali spontánne. Po tom krátkom rozhovore bolo celkom jasné, že ide o človeka, ktorý sa úplne venuje tomu, čo robí – umeniu a svojej práci. Mienim, že preto po ňom zostali také výsledky.“   

Rastko Ćirić, Ľubomír Ferko, Radovan Jandrić

Stepanov považuje Michala Kiráľa za umelca „veľmi významného pre vojvodinské prostredie, predovšetkým v oblasti úžitkových umení“ a pokladá ho za veľmi významného umelca slovenského spoločenstva. Utkvela mu v pamäti séria kresieb, ktoré Michal urobil počas študentských prázdnin, keďže „odhaľuje celé bohatstvo jeho talentu a výnimočnú výtvarnícku senzibilitu.“

Stepanov tiež poznamenal, že Michal Kiráľ už ako študent vystavoval svoje práce v belehradských galériách „a veľmi rýchle si osvojil atmosféru a duch tzv. Belehradského grafického kruhu, ktorý vtedy bol významným javom v našom umení.“ Neskoršie Michal dosiahol význačné výsledky v oblasti grafického dizajnu „v predpočítačovom období jeho dizajn mal tvorivú precíznosť, čistotu, jasnosť, akú dnes ľudia dosahujú pomocou počítačov.“ Pripomenul, že ešte vždy sa používajú niektoré znaky, symboly, ktoré vypracoval Michal Kiráľ (napríklad Slovenské národné slávnosti, Bienále slovenských výtvarníkov v Srbsku atď.).

Len napísané zostáva

Časť prítomných na knižnej premiére v SVD

Okrem nesporných umeleckých kvalít Michala Kiráľa treba mať na zreteli aj celú paletu jeho ďalších aktivít. V tomto kontexte Stepanov spomenul jeho prácu grafického redaktora časopisu Pionieri, respektíve Zorničky (ktoré na pláne dizajnu vtedy boli špičkou v oblasti detských časopisov niekdajšej Juhoslávie) a osobitne podčiarkol  jeho podiel na založení Galérie Blatno v Báčskom Petrovci, ako prvej galérie tunajších Slovákov, ktorá sa nezaoberala insitným umením. Jadro, ktoré sa vytvorilo pri tejto galérii (následne politických nátlakov jej tvorcovia ju zrušili – pozn. J. B.) stálo potom pri vzniku Galérie Zuzky Medveďovej.    

Vychádzajúc z premisy, že je všetko pominuteľné, ktorú označil síce ako banálnu ale hlboko pravdivú, Vladimír Valentík podotkol, že práve „kvôli pominuteľnosti vytvárame hodnoty, ktoré jediné môžu prekonať pominuteľnosť.“ Spomenul si na istý rozhovor o umení s Michal Kiráľom: „Vtedy mi nenapadalo, že si na tú situáciu spomeniem po takmer 25 rokoch, keď sa tu zoskupia všetci jeho priatelia a uctievatelia jeho diela na premiére monografie venovanej Michalovi Kiráľovi. Všetko je pominuteľné, iba to, čo sa zaznamená, ako Mária napísala vo venovaní Savovi, len to zostáva a tak aj táto kniha – nech zostane ako stopa po Michalovi Kiráľovi; on si to zaslúžil.“

Významný slovenský akademický sochár Ľubomír Ferko študoval tiež na Fakulte úžitkových umení v Belehrade. Zaspomínal si na Vianoce u kolegu a priateľa Michala Kiráľa v Petrovci a na roky po ukončení štúdia. Podotkol, že tak sa zoznámil so životom Slovákov vo Vojvodine a dodal, že o novej monografii napíše príspevok do Literárneho týždenníka „tak, aby stopu po tejto knihe bolo cítiť aj u nás na Slovensku.“

Michal bol špičkový intelektuál

Autoportrét Michala Kiráľa

Časť spomienok na Michala sprítomnil jeho priateľ a kolega grafik Radovan Jandrić. „Zoznámil som sa s ním 1. septembra 1970 v Novom Sade, bola to škola Bogdana Šuputa v Ulici Petra Drapšina; prišli sme do Nového Sadu učiť sa umeniu. Bol dosť nižší odo mňa, učesaný, upravený, ja som bol strapatý, s bradou a zblížil nás vzájomný pocit úcty, ktorý sme jeden k druhému prechovávali od prvej chvíle. On mi od prvého roku hovoril a ozrejmoval to, čo som najviac nenávidel – úžitkové umenie.“

Jandrić odišiel na štúdium do Záhrebu ale „kedykoľvek som prišiel do môjho Maglića, vždy sme sa stretávali; on hovoril o svojej práci, ja o mojej, až som pochopil, že on kráča vlastnou serióznou cestou…“ Zdôveril sa prítomným, že mu Michalova niekdajšia manželka darovala knihy a prázdne papiere po nebohom kamarátovi. Prečítal zoznam dostátych kníh a poznamenal, že na Akadémii umení v Novom Sade, kde pracuje „nemám žiadneho študenta, ktorý narába touto literatúrou.“

Jandrić svoje rozprávanie uzavrel konštatáciou: „Pochopil som, že Michal je intelektuál na špičkovej úrovni; vždy sa maximálne oddával tomu, čo robil. Azda mi život dovolí, aby som tie papiere, ktoré mi po ňom zostali vyplnil. a aby niektoré z nich boli spomienkou na Michala Kiráľa.“          

Deťom sa páčili ilustrácie pre najmladších

Jeden z popredných srbských výtvarných umelcov a vysokoškolský pedagóg Rastko Ćirić sa postaral o kvalitné grafické stvárnenie knihy venovanej jeho niekdajšiemu kolegovi a priateľovi. Spomenul si na to, ako v Michalovej dielni na Jarmočnej ulici v Petrovci tlačil svoje diplomové grafiky a hovoril o vzniku monografie.

„V januári 2017 prišla Mária s hŕbou materiálov; poprosili sme našich kolegov z fotografie na fakulte, aby to prichystali pre tlač. V júli 2017 som urobil prvú maketu knihy, fakticky text Savu Stepanova, postupne pribúdali strany, až sme pred mesiacom-dvoma urobili lektúru textu. Najkrajšie na všetkom bolo, keď Mária našla Michalov text  Neka ostane trag. Povedala mi to po telefóne a aj jej aj mne bolo jasné, že to je titulok knihy, a že nám ho pošepol Michal.“

V rámci Noci divadiel

Prítomných na premiére nepredajnej publikácie privítala riaditeľka SVD Viera Krstovská. Pripomenula, že podujatie sa koná v deň, keď sa v celej Európe zaznamenáva Noc divadiel, ktorej tohtoročnou témou je Divadelné alebo významné osobnosti v meste, v ktorom sa zaznamenáva. Po jej príhovore si prítomní pozreli archívny príspevok niekdajšej Televízie Nový Sad. Program večierka moderovala Marína Kondačová.

Výstavu prác Michala Kiráľa si možno pozrieť behom nasledujúceho týždňa počas pracovnej doby SVD.

J. BARTOŠ
J. BARTOŠ

BARTOŠ, JURAJ (1955) Pracuje ako novinár redaktor v týždenníku Hlas ľudu, kde bol šéfredaktorom v obdobiach 1990 – 1991 a 2000 – 2005. V čele mládežníckeho časopisu Vzlet pôsobil v období 1993 – 1997. Spolupracoval so slovenskými redakciami Rádia Nový Sad, Televízie Nový Sad, bol pri zakladaní TV Petrovec, tiež členom redakcie časopisu pre deti Zornička. Vydal knižku básní a próz pre deti Poď, kým ešte smieme (2005). Získal niekoľko ročných novinárskych cien Hlasu ľudu a Cenu Zorničky za básne a prózy. Je ženatý, má dvoch synov. Kontakt: bartos@hl.rs