Zábava v parku a kaviarničkách

V rodine Turčanovej v Šíde spolu žijú tri generácie mládežníckych aktivistov. Najstarší je Vladimír Turčan, približne šesťdesiatročný murár pred penziou. Na otázku, ako sa jeho generácia mládežníkov organizovala, zabávala a trávila voľný čas, odpovedal, že v rokoch, keď on bol mladý, mali mládežnícke organizácie a kultúrno-osvetové spolky, ktoré boli nositeľmi aktivít. To znamená, že organizovali predovšetkým tance a iné veselice, divadelné predstavenia a iné mládežnícke podujatia. Vraví ešte, že v dnešnom čase sa takmer hanbí povedať svojej vnučke Jasminke, že ich vtedajšie tanečné zábavy začínali o šiestej alebo siedmej hodine večer a končili sa už o desiatej, najneskoršie o jedenástej hodine.

Vladimírov tridsaťštyriročný syn Miroslav o svojej mladosti a mládežníckych organizáciách hovorí čosi úplne iné. Prislúcha generácii, ktorá svoje najkrajšie mládežnícke dni prežila v nešťastných, vojnou poznačených deväťdesiatych rokoch minulého storočia. V tom čase mládežnícke organizácie už úplne zanikli a jedinou zábavou mladých ľudí vtedy boli stretnutia v strede mesta v parku. V prípade, že mali nejaké peniaze vo vreckách, zábava sa výnimočne mohla presťahovať do kaviarne. Keďže bola vojna, zábavy boli časove obmedzené najneskoršie do 23. alebo 24. hodiny. Napriek tomu Miroslav si vo svojich spomienkach na mladosť uchováva aj niektoré veľmi pekné: „Bol som veľký futbalový nadšenec, takže som voľný čas trávil na futbalovom ihrisku FK Jednota. Veľa krásnych chvíľ v mojom živote je spätých práve s futbalom, ktorý som hrával donedávna, a len pred dvomi rokmi som sa ho vzdal.“

Miroslavova štrnásťročná dcéra Jasminka na mládežnícke problémy tohto druhu má úplne iný názor. „Keď ide o organizovanú aktivitu mladých, moji rovesníci a ja svoju činnosť usmerňujeme na aktívnu účasť vo folklórnej skupine SKUS Jednota v Šíde a v práci spolku. Keď však ide o zábavu, ktorej venujeme  najviac času, keď sa vyberieme do mesta, tu sa nedá veľa toho povedať. Stretávame sa v parku v strede mesta, kde počúvame hudbu z elektronických prístrojov, ktoré sú nám dnes k dispozícii. V sobotu, keď od rodičov dostaneme vreckové, môžeme si dovoliť posedenie v kaviarničkách. Do mesta zvyčajne vychádzame asi o 11. hodine večer a domov sa vraciame tak okolo druhej. Myslím si, že mladým dnes chýba organizovaná mládežnícka zábava. Tešilo by ma, keby znovu v Slovenskom dome usporadúvali diskotéky, o ktorých mi rozprávali starší, ktorí mali to šťastie, že ich kedysi zažili.“

St. S.