SEDEM DNÍ
Hamletovská otázka s mliekom dva týždne čakala na odpoveď. Toľko času potrebovali štátne orgány, od rezortného ministerstva naďalej, aby patrične zareagovali a začali konať.
Aféra mlieko s aflatoxínom medzičasom zatienila všetky ostatné významné témy. O výsledkoch piateho kola bruselského dialógu Belehradu a Prištiny sa síce ani nedalo nadlho hovoriť. Dvojdňové stretnutie dvoch premiérov nebolo korunované žiadnou konkrétnou dohodou, hoci na programe mali niekoľko mimoriadne závažných tém. O osude paralelných inštitúcií na severe Kosova sa ani po piatom stretnutí premiérov Dačića a Tačiho nevie o nič viac než sa vedelo predtým. Vie sa len to, že sa uzhodli na ustanovení spoločenstva srbských obcí, avšak bez spresnenia detailov o spôsobe jeho fungovania.
Z druhej strany sa neustále opakuje, že rozhodnutie o určení dátumu otvorenia rokovaní s úniou závisí od výsledkov dialógu Belehradu a Prištiny a že čas na ich dosiahnutie je obmedzený – do 16. apríla. Vtedy totiž Európska komisia podá správu o pokroku Srbska v procese eurointegrácie.
Približne v tom istom čase, keď si premiér Dačić po piaty raz podal ruky s premiérom Tačim, vládna delegácia v čele s prvým podpredsedom vlády a ministrom obrany Aleksandrom Vučićom v Berlíne viedla rozhovory s vysokými štátnymi funkcionármi Nemecka. Tejto návšteve médiá venovali mimoriadne veľkú pozornosť najmenej z dvoch dôvodov. Po prvé preto, že Nemecko má rozhodujúci vplyv na všetky rozhodnutia Európskej únie a že rokovania s najbližšími spolupracovníkmi nemeckej kancelárky Angely Merkelovej – pani Európy, ako ju mnohí s rešpektom nazývajú – sa považujú skôr za výsadu, ako za povinnosť. Po druhé preto, že sa prvému podpredsedovi vlády Vučićovi podarilo nadviazať a upevniť dobré vzťahy s Berlínom.
Nie div preto, že aj bývalý predseda Európskej komisie Romano Prodi nedávno konštatoval, že sa významné rozhodnutia už neschvaľujú v Bruseli, ale v Berlíne a Paríži. V tom a takom Berlíne si teda všimli pozoruhodný pokrok Srbska na európskej ceste, ale zároveň podotkli, že je ešte niečo, čo treba vykonať a čo je najvýznamnejšie pre občanov: reformy, ustanovenie vlády práva a boj proti korupcii.
Európska cesta Srbska, ako aj iných, predpokladá prispôsobovanie európskym štandardom vo všetkých oblastiach, včítane výroby a kvality potravín. V rámci zlaďovania s predpismi EÚ roku 2011 bolo znížené povolené množstvo aflatoxínu v mlieku, ale nie aj úroveň aflatoxínu v krmive. Slovom, zlyhala jednoduchá logika a prirodzené poradie ťahov, keďže jedno bez druhého nejde.
Poplašný zvonček musel zazvoniť vo chvíli, keď nadmerné množstvo aflatoxínu v mlieku objavili u susedov, v Bosne a Hercegovine a Chorvátsku. U nás nezazvonil. Aspoň nie hneď. Veci nadobudli spád a početné politické konotácie, keď pokrajinský tajomník pre poľnohospodárstvo Goran Ješić upozornil, že ani naše mlieko nie je výnimkou. Minister poľnohospodárstva Knežević však tvrdil, že naše mlieko je neškodné. Vo všetkom videl len „kampaň, ktorá sa vedie proti srbskému poľnohospodárovi“ v réžii dovozcov a monopolistov, ako aj Demokratickej strany, „ktorá chce na každý spôsob znehodnotiť dobré výsledky ministerstva“.
O mlieku potom rokovali aj poslanci v Národnom zhromaždení Srbska a žiadali, aby sa zistilo, na kom je zodpovednosť. Jedni obviňovali vládu, druhí vinníka videli v európskych predpisoch, tretí v pôsobení rozličných záujmových skupín.
Kde je pravda o mlieku? Piť či nepiť mlieko, aspoň kým neprídu výsledky analýzy z Holandska? Čo s jogurtom, smotanou, tvarohom, syrom? Je možné, že sa aflatoxín objaví aj v mäse a vo vajíčkach?
Medzičasom inšpekcia zakázala výrobu mlieka na dvanástich farmách. Pre ich majiteľov a všetkých postihnutých aférou nie je podstatné, kto mal či nemal pravdu, ale kto nahradí miliónové škody. No najpodstatnejšie je zistenie, že naše rešpektovanie európskych štandardov netreba Európe, ale treba nám. Aj na to, aby sme bez obáv vypili pohár mlieka.
Anna Lazarevićová