Z KONFERENCIE ZVEĽADENIE SPOLUPRÁCE MEDZI ŠTÁTNYMI ORGÁNMI A NÁRODNOSTNÝMI RADAMI NÁRODNOSTNÝCH MENŠÍN
Ani po viac ako štyroch hodín konferenčného snemovania a rozbore celého balíku vnútorne súvisiacich otázok nie sú pravdepodobné jednoznačné odpovede na otázku, kam a ako sa najprv bude uberať súčasná spolupráca štátnych orgánov a národnostných rád menšín. Lebo problémov a dilem je toľko, že by nebolo od veci konferencie s tematikou z nadtitulku organizovať aspoň raz mesačne. Riaditeľka vládnej Kancelárie pre ľudské a menšinové práva Dr. Suzana Paunovićová v pozdravnom prejave naznačila síce, že sa stretnutia na uvedenej relácii budú konať kvartálne, no otázne je, či takáto dynamika bude stačiť. Predsedajúci Koordinácie národnostných rád Borče Veličkovski pripomenul v Paláci Srbska v Novom Belehrade nielen skutočnosť, že ide o štyri základné oblasti ich pôsobenia, ale i to, že sa ich realizácia a pomery v podstate priamo týkajú približne 1,2 milióna príslušníkov menšín, koľko nás podľa sčítania (mimo Kosova, kde sa nekonalo) v štáte žije. Národný poslanec a predseda parlamentného Výboru pre ľudské a menšinové práva Meho Omerović skloňoval vo vstupnom prejave známu tézu, že sú naše zákony v podstate dobré, no slabá je ich implementácia. Bolo to v istom rozpore so slovami štátnej tajomníčky v Ministerstve spravodlivosti a štátnej správy Gordany Stamenićevej, ktorá zmieňujúc sa o právnom rámci pôsobenia národnostných rád vyzdvihla potrebu po zmenách a doplneniach Zákona o národnostných radách.
O realizovaní práv menšín v oblasti vzdelávania a úradného používania jazyka a písiem v praxi hovorili predseda Národnostnej rady rómskej národnostnej menšiny Vitomir Mihajlović, predstaviteľka Národnostnej rady národnostnej maďarskej menšiny a poradkyňa pre úradné používanie jazyka Katinka Beretková, ako aj Vesna Ackovićová v mene Ministerstva osvety, vedy a technologického rozvoja. Zo slov Beretkovej, ktorá hlboko začrela do právnej problematiky, vyplynul celý rad evidentných kolízií rôznych zákonov umocnených absenciou podzákonných aktov, čo občanom často komplikuje získanie dokumentov, školenie, iné pôsobenie, súdne procesy… Zjavná je teda potreba po novom právnom rámci, ktorý bude jednotne tlmočený a účinne(jšie) uplatňovaný.
Najkonkrétnejší a najkonštruktívnejší prejav mala predsedníčka Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny a podpredsedníčka Zhromaždenia APV Anna Tomanová-Makanová, na tému informovania v rečiach národnostných spoločenstiev. Po konštatácii, že sa už celé desaťročie zaoberáme informovaním, a pritom podstatný posun k lepšiemu nenastal, uviedla nie jeden, ale množstvo Damoklových mečov, ktoré mu visia nad hlavou. Stále sa málo poznáme a spolupracujeme, príkladom čoho je, že je pred rokmi podpísaná deklarácia či dohoda o spolupráci štátneho verejného servisu s národnostnými radami, ktorou sa mali promovať rozličnosti ako hodnoty a odstraňovať mnohé stereotypy o menšinách, stále v oblakoch, až na jedinú svetlú výnimku: RTS preberá rómske televízne vysielanie chystané v pokrajinskom verejnom servise. Tento druhý je celé roky v riadnych problémoch, bez budovy a dostatočných prostriedkov, kým sú menšinové redakcie a programy neraz v nerovnoprávnej pozícii s programami väčšinového národa. Okrem organizačných, produkčných, kádrových a iných problémov je tu napr. i ten, že rozhlasový program nepočuť všade, kde by sa počuť musel. Ďalší Damoklov meč sa zavesí nad printové médiá v podobe nového Zákona o verejnom informovaní (v príprave), ktorého kladom je síce definovanie verejného záujmu, no záporom spôsob, ako sa k tomu dostať. Ide o tzv. projektové financovanie, z ktorého sa, čo ukazuje i skúsenosť bulharského menšinového titulu, ľahko vykľuje riadne olovené závažie. Najhoršie na tom môžu byť lokálne médiá, ktorých privatizácia by vo väčšine prípadov mohla znamenať nie tiché umieranie, ale srdcovú príhodu s nedozernými následkami. Lebo, ktorý súkromník bude mať záujem zachovať viacrečové programy, ak mu tieto naštrbujú koncept politického vplyvu alebo možného zisku? A čo sa vlastne má privatizovať, keď sú rozhlasové stanice väčšinou bez vlastných budov, s takou a onakou technikou? Dosť často sú majiteľkami len tradície, mena a frekvencie, ktorá dnes je, no zajtra možno ani nie. Všetko to nanucuje potrebu, mieni Tomanová-Makanová, hľadať taký model systémového financovania, ktorý bude v prospech a v záujme rešpektovania úrovne získaných menšinových práv. Lebo len deklarovanie úmyslov, bez konkrétnych opatrení na prospešné zmeny – nestačí.
O financovaní činnosti národnostných rád hovoril predstaviteľ rumunskej Marcel Dragan, ktorý sa pritom snažil opierať o reč faktov. Alebo presnejšie o jeden ich aspekt. Na ilustráciu uviedol, že sa z čiernohorského rozpočtu na uvedené účely vyčleňuje 0,12 percenta, u nás len asi 0,025 percenta, i to na 17 percent obyvateľstva. Hoci je takáto relácia dosť skreslená, lebo nejde o všetky segmenty uplatnenia menšinových práv, podstatné je čosi iné. Totiž to, že na žiaduce zapájanie a účinkovanie príslušníkov menšín vo všetkých oblastiach spoločenského života treba o poznanie viac prostriedkov než sa vyčleňuje dnes. Tak isto viac spolupráce so štátnymi orgánmi, viac stretnutí, viac koordinovaného pôsobenia a spoločných aktivít, čo sa prízvukuje aj v záveroch konferencie. Len tak oznamované dobré úmysly pôjdu ruka v ruke s realizáciou nutných zmien.
Oto Filip