Drevomodelársky svet majstra Klátika

Aj pred niekoľkými rokmi, keď sme sa zoznámili v novosadskom Šafáriku, mal úsmev na perách a šibalský veselý pohľad. Už vtedy, po prvej prehovorenej vete, sme sa dovtípili, že majster Klátik, pôvodom Staropazovčan, už vyše päťdesiat rokov, ako sám hovorí, autochtónny Novosadčan, je veľký ľudomil.

Martin Klátik je vyučený drevotokár, priučený drevomodelár, zo záľuby ľudový spevák, celým srdcom matičiar. Je otcom troch synov, ktorí tiež pevne, ale jemne narábajú s drevom. Najstarší syn Eduard bol v dielni za „tokom“, keď sme prišli za nie mladým, ale iba čo do veku, majstrom Martinom na kus reči.

– S otcom je vždy veselo pracovať, – hovorí o svojom otcovi Eduard Klátik. – Neprejde deň, aby si pri práci nezaspieval. Takmer nikdy ho nevidno nahnevaného, dokonca ani keď ho niekto vyruší pri obede. Aj vtedy úsmev a pekné slovo daruje každému návštevníkovi, úmyselnému či náhodnému.

Edo, ako mu otec hovorí, to na sto percent môže potvrdiť. Veď denne spolu trávia nielen rodinné, ale aj pracovné chvíle v tokárskej dielni Barok. Otvorili ju v rokoch deväťdesiatych, v čase, keď občianska vojna vstúpila na priedomie našej krajiny. Majster Klátik bol už vtedy na dôchodku, syn Eduard bez práce. Východisko videli vo vlastných, už vtedy zodratých a drevom voňajúcich rukách… A tak sa zrodila tokárska dielňa Klátikovcov. Zákazníkov si rýchlo získali. K dobrému menu prispela ich kvalitná práca.

Rozprávke o dielni predchádzalo takmer štyridsať rokov práce v dvoch podnikoch, ktoré vo výrobnom programe mali aj spracovanie dreva. Ešte predtým boli školy – najprv ľudová a neskôr učňovská v Starej Pazove.

– Začiatkom päťdesiatych rokov som sa vyučil za drevotokára, my sme tomu hovorili kolovratárstvo. Dva roky som bol učňom u majstra Dubovského, ale on čoskoro umrel, a ja som si skúšku musel robiť v Inđiji.

Láska k drevu sa však zrodila ešte v detstve, keď ako malé chlapča vždy niečo stružlikal. Ako desaťročný z dreva vyrobil svoju prvú šachovú súpravu. Na nej sa s kamarátmi učili šachovať…

– Nielen tam sa prejavila moja zručnosť narábať s drevom, – pochváli sa majster Klátik na slnkom zaliatej terase pred dielňou. – V detstve sme s priateľmi často chodili do Brehov „budáriť“. A ja som vždy mal najkrajšiu „budárku“, čiže palicu, ktorú nosia budári. Vlastnými rukami som ju modeloval, okrášlil…

I pred časom, keď sme sa zoznámili, aj teraz ho zdobia „zrobené“ ruky.  Všimli sme si to, keď sme spolu zašli do dielne: majster s hrdosťou ukázať, čo šikovné ruky môžu za kratučký čas urobiť, my zo zvedavosti. Najprv našiel vhodný kus dreva. Zastal si k tokárskemu stroju, čiže sústruhu, akoby nik iný tam nebol. Začal drevo modelovať akoby v rukách držal nežné ženské telo…

– Nech sa páči, – podáva nám náš hostiteľ, – valček pre vás. A k nemu aj táto varecha na palacinky, keď budete pražiť palacinky pre manžela.

Obaja sme sa usmiali.

Majster Klátik sa v myšlienkach vrátil do minulosti, keď roku 1959 prišiel za chlebom do Nového Sadu. Bol mrazivý február, keď si sadol na bratov starý bicykel, aby sa dostal do mesta… Zamestnal sa vo firme, ktorá vyrábala štetky a v nej strávil polovičku svojho pracovného veku.

– Pre ľudské nesváry som odišiel z toho podniku, – dopĺňa informáciu Klátik, – a to do podniku Pobeda, kde som uplatnil svoje poznatky o drevomodelárstve zo študentských čias. V drevomodelárstve som sa našiel… Keďže som vždy bol ambiciózny, tak som sa zapísal na Technickú fakultu, kde som zotrval jeden rok. Hm, zotrval… zotrval by som do konca, len peniažky nedovolili. Už po prvom roku sa minuli všetky moje úspory, a tak som musel opustiť štúdium. Potom som si založil rodinu, narodil sa nám syn Eduard, potom aj dvojičky Daniel a Martin.

Jablká nepadajú ďaleko od stromu. Všetci traja synovia sú v súčasnosti drevárskymi majstrami – Eduard a Martin pracujú s otcom, kým Daniel si v Petrovci otvoril vlastnú stolársku dielňu. A darí sa im všetkým.

– Z drevotokárstva sa dá solídne vyžiť. Pravdaže, nie je to ako voľakedy, ale zákazníkov máme stále, – vysvetľuje Eduard. – Pomaly sa vracia do módy tzv. barokový nábytok s točenými nôžkami a ozdobami, chvalabohu. Najčastejšie vyrábame nôžky pre stoly a stoličky, pre schodiská, rôzne iné nábytkové ozdoby, hlavne pre firmu Janković enterijer.

– Naše výrobky, ohrady pre schody a terasy, sa dostali až do Uzbekistanu, – dopĺňa majster. – Národné divadlo v Taškende sa hrdí našimi umeleckými dielami.

Rozmermi malé, ale veľké umelecké diela sú aj šachové figúrky, ktoré už šesť rokov vyrába pre šachový turnaj Zornička Open. Získajú ich vždy dvaja najlepší mladučkí šachisti v súťaži, ktorú organizuje časopis pre deti Zornička v čele so šéfredaktorom Pavlom Matúchom, s ktorým sa zoznámil v novosadskom spolku Šafárik dávno, už to pomaly ani pravda nie, že kedy… V Šafáriku je častým hosťom, lebo majster Klátik je aj horlivým matičiarom.

– V posledných rokoch som si všimol, že novosadskí Slováci akoby boli ponechaní osudu, idú dolu vodou, – prezradí nám svoje obavy o osud Slovákov v Novom Sade. – V iných slovenských osadách sú aj miestne spoločenstvá, aj spolky hybnou silou a podporou, keď ide o našu kultúru. V Novom Sade sme ponechaní sami na seba. Treba s tým niečo robiť, lebo tak sa mi zdá, že aj slovenská inteligencia sa oddelila od národa…

S takými dumami majstra Martina sa lúčime s tokárskou dielňou rodiny Klátikovej. Zamyslene vyrážame na Ulicu chilandársku s nádejou, že sa majster Klátik predsa mýli a že slovenský ľud a inteligencia v Novom Sade sú, či znovu budú jedno…

V. Dorčová-Valtnerová