Ekonomická nočná mora

SEDEM DNÍ

Bruselská dohoda o normalizácii vzťahov Belehradu a Prištiny očakáva začiatok implementácie. Belehrad očakáva dátum na otvorenie rokovaní o členstve s Európskou úniou. Občanov Srbska očakávajú bolestivé zásahy – ak sa vláda rozhodne za veľké sporenie v záujme fiškálnej konsolidácie.

Situácia v ekonomike je vážna, nie však aj zúfalá, povedal by optimista, ktorý v každej prekážke hľadá vždy nové šance. Ako napríklad minister ekonomiky a financií Mlađan Dinkić. Pred dvomi rokmi pretlačil zákon, ktorým sa lokálnym samosprávam začali odvádzať väčšie prostriedky, avšak bez adekvátneho prenosu príslušností. Následkom toho vznikla ďalšia diera v štátnom rozpočte, ktorú sa teraz usiluje zaplátať uvedením vecí do pôvodného stavu: menej lokálnym samosprávam, viac do štátnej pokladnice. Z tej istej pokladnice, ktorá sa v tomto roku plní akosi pomalšie, značné prostriedky naďalej odchádzajú na rôzne subvencie, ktoré neprinášajú adekvátne výsledky. Podobných príkladov nesústavného a necieľavedomého riadenia by sa iste našlo ešte zopár, pričom všetky svedčia o jednom a tom istom: je zvrchovaný čas, aby sa v oblasti verejných financií niečo podniklo. Na začiatok sa žiada stanoviť presnú rozvojovú stratégiu a jasný plán sporenia.

Keď ide o sporenie, táto téma pripomína nejaký vždyzelený strom. Je to téma, ktorá nikdy nevychádza z módy. Slovom, evergreen. Opakujú ju a na nej nástoja všetci, zvlášť MMF a Fiškálna rada. Upozorňujú, že Srbsko v tomto roku musí dosiahnuť úspory v sume 30 miliárd dinárov, ak sa chce vyhnúť hrozbe bankrotu a krízy verejného dlhu. K tomu odporúčajú zmraziť penzie a platy vo verejnom úseku, podniknúť príslušné reformy, znížiť subvencie a iné podobné výdavky a postupne uviesť verejné financie do rovnováhy. V opačnom sa nevyhneme gréckemu scenáru.

Vážne upozornenie si žiada vážnu odpoveď. „Ekonomika je moja nočná mora,“ vyhlásil prvý podpredseda vlády Aleksandar Vučić.

Tak sa klbko začalo odmotávať. Ako prvé z opatrení sa skloňuje zmrazenie penzií a platov na verejnom úseku, od republikovej po lokálnu úroveň. Ako vždy, taká možnosť vyvoláva početné reakcie. Socialistický premiér Ivica Dačić ju rezolútne zamietol so zdôvodnením, že váhu krízy nemožno presúvať na najchudobnejšie vrstvy obyvateľstva. S tým plne súhlasili aj penzisti z PUPS, ktorá je v koalícii s premiérovou Socialistickou stranou Srbska.

Čo teda robiť? To v najbližšom období rozhodne vláda, ktorá zároveň stanoví, aké opatrenia treba podniknúť.

Počet zamestnaných vo verejnom úseku sa spravidla uvádza rozdielne, v rozpätí od 550- do 680-tisíc osôb. Tento úsek tvorí nielen administratíva na všetkých úrovniach, ako si mnohí myslia, ale aj zdravotníctvo, školstvo, verejné podniky, vojsko a bezpečnostné služby. V porovnaní s inými krajinami počet zamestnaných vo verejnom úseku u nás nie je až taký veľký, ale je obrovský v porovnaní s ekonomickou silou krajiny. Ku každému zamestnanému na reálnom úseku u nás v súčasnosti prislúcha 5,5 vydržiavaných osôb (včítane okolo 1,7 milióna penzistov). Aj tu sa žiada popracovať na rovnováhe – stanoviť len taký počet „úradníkov“, aký domáce hospodárstvo môže vydržať.

Jedno je isté: finančné problémy sa hromadia a bez ohľadu na to, či si zachováme optimizmus ako minister Dinkić, alebo si budeme lámať hlavu nad hľadaním riešenia ako vicepremiér Vučić, prípadne sa prikloníme k zachovaniu status quo ako premiér Dačić, bez účinných opatrení sa v nasledujúcom období neobídeme. Preto sa od vlády očakáva, že schváli rozvojovú stratégiu a plán sporenia. Asi majú pravdu podnikatelia a ekonómovia, keď radia: nehľadajte vinníka, ale možné riešenia. S poznámkou, že namiesto nového zadlžovania treba pridať štipku japonskej odovzdanosti, nemeckej racionálnosti a kórejskej usilovnosti. To asi nie je možné, ale pekne znie.

Anna Lazarevićová