AKO BÝVAME?
Najstručnejšia odpoveď na otázku nastolenú v nadtitulku by znela: ako kto, no v priemere lepšie než pred desaťročím. Aj to napriek skutočnosti, že kríza vplývala na spomalenie prírastku stavebných prác, že stavebníctvo viacero rokov stagnovalo a ani dnes nie je na tom skvelo: tak pre dosť chabý záujem o jeho služby na domácom a zahraničných trhoch, ako aj pre menší dopyt po súkromných, obytných, administratívnych, prevádzkových a iných budovách.
Dokladom situácie v našom bývaní je najmä tretí zväzok údajov o ňom, ktorý uzrel svetlo sveta v tretej dekáde mája. Zaoberá sa vybavenosťou bytov (domov) inštaláciami – od elektrického prúdu po plyn – a vedľajšími, neobytnými miestnosťami, ako sú kuchyne, kúpeľne, WC, komory…
Ako sa aj dalo predpokladať, najlepšie na tom sme s elektrickým prúdom, ktorý existuje v 99,8 percenta mestských a 96,3 percenta dedinských bytov. Vodovodná sieť a kanalizačné potrubie je tiež oveľa viac frekventované v mestách, ako na dedinách: pomer je 98,8 k 84,2 percenta. Najhoršie na tom sú byty s vykurovaním, ktoré je z ich 3 231 931 bytov len v 1 580 838 jednotkách, čo je necelá polovica. Obrazne, v mestách z troch bytov dva majú regulované vykurovanie (66 percent), kým je v dedinách to len každý štvrtý byt (26,9 percenta).
Životná úroveň síce klesá, no v porovnaní so sčítaním z roku 2002 počet bytov s inštaláciami elektrického prúdu, vody, kanalizácie a vykurovania predsa stúpol. Najvýraznejšie v prípade štvrtej uvedenej kategórie: za necelých desať rokov je vykurovanie inštalované do 461 837 bytov. Najviac bytov bez potrebných inštalácií – 14 262 – je v regióne južného a východného Srbska. V uplynulých rokoch stúpol aj počet bytov, ktoré majú vedľajšie miestnosti. Takmer všetky majú kuchyňu, ale je stále takmer osem percent bytov bez kúpeľní. V roku 2002 takýchto bytov bolo približne osemnásť percent.
Ani pár takýchto, v zásade pozitívnych signálov vyplývajúcich z predvlaňajšieho sčítania neznamená, že bytový trh vstupuje do novej etapy svojho vývoja. Skôr sú dôkazom starostlivosti majiteľov o zachovanie, prípadne rekonštrukciu už existujúcich bytov, taktiež snáh o ich lepšiu údržbu. Spomalenie a stagnácia ekonomického rastu sa nevyhnutne premieta aj na bytovú výstavbu, už aj tým, že značne obmedzuje kúpyschopnosť obyvateľstva. Jasné je, že vtedy namiesto novostavieb prevažujú rekonštrukcie a aj záujem o byty nové je často menší ako o tie staré. Je to dôsledok krízy, ktorý potrvá prinajmenšom toľko, koľko aj táto.
O. Filip