A čo o týždeň?

168 HODÍN

Nič nového pod slnkom. Keď sa o niekoľko rokov ktosi bude vŕtať v pamäti a spomienkach, prípadne listovať vo vlastných denníkových záznamoch, všimne si, že aj táto časť júna priam kypela udalosťami čakanými a nečakanými, pravidelnými a neplánovanými, dosahu nadčasového alebo obmedzeného. Kľukaté cesty zapratali začarovaný kruh so základnými bodmi, skôr pojmami: dátum a Kosovo, peniaze a povodne. Ktože to vravel, že nás už dávnejšie lákajú, môžbyť aj ľakajú veľké myšlienky, ktoré si často vytrvalo maríme skromnými skutkami a zjavne rastúcim nepochopením? Pred mohutnými vodami sa síce ťažko ubrániť, treba ale vedieť vpašovať sa do nich, plaviť cez ne alebo aj na ich vlnách: v živote a v diplomacii.

Počas horúčkovitej diplomatickej aktivity v uplynulých dňoch sme rečí, náznakov, občas i sľubov na adresu nášho konštruktívneho správania – napr. na stretnutiach našich popredných vládnych činiteľov Ivicu Dačića a Aleksandra Vučića so šéfkou diplomacie Írska Lucindou Creightonovou, tiež v ich utorkových rozhovoroch s vedúcou talianskej diplomacie Emmou Boninovou, ako aj v dialógu Srbska a Grécka na najvyššej štátnej úrovni, ktorého aktérmi boli prezidenti Tomislav Nikolić a Károlos Papoúlias – počuli vrchovato. Zostáva ale o týždeň zistiť, čo to na skutkovej podstate veci zmení.

Zo strany hlavného politického a hospodárskeho hráča únie, nemeckej Kresťanskodemokratickej únie (CDU), kľúčovej strany tamojšej vládnucej koalície, prichádzajú odkazy, že je ďalší krok Belehradu na ceste do EÚ podmienený skutkami, nie slovami. Vystupňovanie nátlaku v rozhodujúcej chvíli alebo reálna hrozba tzv. podmienečného či skôr podmieneného dátumu na obzore? Čas prchá, kadečo sa hýbe, zostáva vidieť dávku spokojnosti iných našim nastoleným tempom. V pondelok si na pravé poludnie Belehrad a Kosovo vymenili styčných dôstojníkov – ide o Pavićevića a Peciho – ktorí budú pôsobiť v sídlach misií EÚ v týchto dvoch mestách. Vysoká predstaviteľka EÚ pre zahraničnú politiku a bezpečnosť Catherine Ashtonová to zhodnotila ako ďalší konkrétny úspech v uplatnení bruselských dohôd a dôležitý krok k normalizácii vzťahov. Tiež v pondelok 17. júna začal úradne pôsobiť Riadiaci tím pre Spoločenstvo srbských obcí, vymenovaný vládou Srbska 14. júna, základom aktivity ktorého budú bruselské dohody Belehradu a Prištiny z 19. apríla. Zároveň v Bruseli prebiehali aj dohovory delegácií Belehradu a Prištiny o telekomunikáciách a energetike, v štýle dva kroky vpred, krok vzad alebo aj naopak.

Zaujímavé je, že sa otázka dátumu, alebo vôbec príslušných procedúr Európskej únie tak ako azda nikdy predtým stala prioritnou a hviezdnou na našej politickej scéne. Prof. Dr. Tanja Miščevićová z Fakulty politických vied označuje eurointegráciu za najdôležitejší proces pre Srbsko v 21. storočí. Mnoho je dôvodov prečo. Radoví občania si to spájajú s vidinou krajšieho života. Aspoň takého, že každý druhý z nich nebude na okraji bankrotu, kde je podľa jedného zo súčasných  prieskumov práve dnes. Pre politikov ide o dôkaz, že vsadili na ten pravý tromf v tej pravej chvíli. Hospodárski dejatelia sa zase nádejajú, že im perspektíva blížiaceho sa členstva uľahčí nájsť východisko z labyrintu prehnaných štátnych nárokov a dávok, tých vládnych činiteľov poháňa strata hospodárskej pôdy pod nohami v podobe poriadne otraseného štátneho rozpočtu, nadmerného  deficitu, priam alarmujúcej vysokej verejnej spotreby a nezamestnanosti… Povodní reálnych a dunajských, ako aj  očakávaní, nám jún priniesol toľko, koľko žiaden iný mesiac pred ním. Treba sa však strániť nereálneho. V konečnom dôsledku, aj po 28. júni, takom či onakom, všetko bude zase predovšetkým závisieť  najmä od nás: aj reformy, aj vôľa, aj cesta. Ak sa touto nebudeme hýbať na mieru vlastných možností a záujmov a platných medzinárodných štandardov a okolností, dosť ľahko sa  môžu naplniť slová americkej spisovateľky Gertrudy Steinovej: Kým sa dostaneš tam, tak to tam už nie je tam. Kde však potom budeme my? S novým oloveným závažím na nohách a v zajatí Nietzscheho tézy, že každý pád, ktorý nás nezničí, nás posilní. Dokedy sa však možno dvíhať po pádoch a z popola, po toľkých temných údoliach neúspechov a pochybností, lietania sem a tam vo vetroch a hurikánoch života a osudu? Nie nadlho: konečne by mal nastúpiť čas odchodu  z hmly na slnko, lebo sme si to zaslúžili. Aj to je ten dátum a jeho význam ako medzníka, po ktorom mnohé už nemusí byť také, akým bolo ešte (do)včera.

                                                                                                    Oto Filip