VÝSTAVY
Fotografie odsúvajú naše kritické povedomie s cieľom, aby sme zabudli na stupídnu absurditu fungovania a len vďaka tomuto zatláčaniu do úzadia sa (naše) fungovanie vôbec stáva možné. Tak snímky rysujú magický kruh, ktorý nás obkolesuje vo forme fotografického univerza. Tento kruh treba rozbiť, uvádza teoretik Vilém Flusser.
Fotografie sú teda všade. Inými slovami, v tejto uponáhľanej, rýchlej, neraz bláznivej dobe, sú rôzne druhy posadnutosti. Medzi nimi je i fotenie druhom posadnutosti, pri ktorej sa nám samotný proces robenia obrázkov a rôznych túlaní pritom stáva svojráznou terapiou, ktorú často nevedomky praktizujeme pri hľadaní odpovedí na mnohoraké dilemy a pri nastoľovaní otázok, ktoré nás trápia. Mnohokrát ani nie je najvýznamnejšie to, čo sme cez objektív zbadali, zvečnili a archivovali, koľko samotný proces, akým k tomu došlo.
Spôsob, akým fotografia môže pomôcť pri odhaľovaní rôznych druhov posadnutosti, treba hľadať dakde na púti medzi zdokumentovaním, zmapovaním a tematickým pitvaním dianí, ľudí, javov. A flexibilita autora a jeho pohľadu je práve v možnosti zvoliť si podľa danej príležitosti, ktorá z týchto fáz mu je práve najdôležitejšia.
Skupinová výstava fotografií Opsesija, ktorá prebiehala v galérii Artget Kultúrneho strediska Belehradu od 19. júla do 15. augusta, bola vlastne pokusom a spôsobom cez päť rozličných prístupov – autorov a účastníkov Milice Balubdžićovej, Aleksandry Perovićovej-Mihajlovićovej, Marije Strajnićovej, Nemanju Kneževića a Bogdana Radenkovića – poskytnúť odpoveď na otázku, čo nás konštantne dokáže zaujať predovšetkým ako ľudí, a potom aj ako fotografov. Lebo posadnutosť samotnou fotografiou zvyčajne nestačí na vznik kvalitnej, zaujímavej a inšpirujúcej práce. Treba na to i vhodný námet, oko a objektív.
To, čo je príznačné pre každú z vystavených a zvolených tematík, je hlboký záujem autorov o vlastné okolie, jeho náznaky a témy. Všedné v nevšednom alebo nevšedné vo všednom. Všímanie si posadnutostí ako civilizačnej choroby, rovnako frekventovanej ako stres či depresia. Tak je to raz tematická sústredenosť na výraz tváre objektu, inokedy pohľad na prírodu, loďky a more, tretíkrát je v prvom pláne nálada, štvrtýkrát povolanie alebo koníček…
Akoby aj táto výstava – nielen v názve – naznačila dvojnásobnú posadnutosť: jednak samotných fotografov, ale i ich objektov, ukazujúc, že záberom medze vlastne klásť nemožno. Zvlášť keď autori telom a dušou patria neúradnej, apolitickej a medzinárodnej organizácii, ktorá ako prvý článok neexistujúceho štatútu, ako krédo a zmysel existencie, má len jedno: dobrý záber. Kdekoľvek a kedykoľvek.
Oto Filip