Začalo sa to v dávnych šesťdesiatych či sedemdesiatych rokoch minulého storočia, keď vtedajší entuziasti petrovskej kooperatívy, PD Roľník, tlačiarne Kultúra a Hlasu ľudu prenajali pozemok v Kumbore, dedinke neďaleko Herceg Nového, na ktorom vystavali výletné chaty, v ktorých potom za výhodných podmienok celé desaťročia trávili dovolenku so svojimi rodinami. Neskoršie tam odchádzali aj rodiny ich detí a potom aj vnúčeniec… Bola to svojrázna slovenská oáza pri mori, v ktorej oddychovali, kamarátili sa, nadviazali známosti a priateľstvá mnohí Petrovčania, Kulpínčania, Hložanci, Pazovčania, Kovačičania, Hajdušičania, Kysáčania… Spolu ráno popíjali kávičku a studenú pálenku, spolu ochutnávali petrovskú, kulpínsku, pazovskú klobásu, spolu opekali mäso na rošte, spolu chodili na pláž, na výlety, do reštaurácií… Koľko len detí sa naučilo plávať počas pobytu v Kumbore! Slovom, žili tu všetci ako jedna rodina až dovtedy, kým majitelia pozemku, resp. dediči pôvodného majiteľa nepovedali: Dosť bolo, my ten pozemok chceme predať a tak zarobiť omnoho viac, než zarobíme z prenájmu.
A povedali to práve na začiatku tohto leta. Nepomohli žiadne naliehania a návrhy hlasľudovcov a zamestnancov Kultúry, aby im umožnili používanie výletných chát až zatiaľ, kým pozemok nepredajú. Nesúhlasili, aj keď pozemok nepredali, a tak tohto leta chatka v Kumbore, tá slovenská oáza pri mori, zostala pustá a pôsobila veľmi smutno. Nepočuť už odtiaľ hudbu, rozhovor, smiech, krik detí… Pokúsili sme sa odomknúť bránu, avšak kľúč, ktorým sme tú zámku roky predtým otvárali, teraz ju neotvoril. Majitelia tam dali inú, od ktorej kľúč nemáme. To je jasný znak, že dvere sú pre jeho dlhoročných používateľov a ozajstných milovníkov navždy zavreté. Napriek tomu dovolili sme si vstúpiť na pozemok, ktorý sme odjakživa považovali za niečo, čo nám do určitej miery patrí. Vidieť, že tam už nik nechodí. Niekto síce pokosil burinu a pozbieral konáre, ale ich nechal len tak, na hŕbe. Všetko ostatné zostalo tak, ako nechali poslední vlaňajší návštevníci tohto výletného miesta. A nemuselo tomu tak byť, keby majitelia boli aspoň trochu zhovievavejší. Stačilo, keby povedali: Môžete tam chodiť, kýmkoľvek pozemok nepredáme. Znovu by sme poupratovali celý priestor, tak ako sme to mnoho rokov predtým robili. Netreba im však zazlievať. Každý sa snaží zo svojho majetku vyťažiť čím viac a všetkým, ktorí tam trávili pekné letné chvíle, zostali iba spomienky a početné fotografie na časy, keď výletné miesto v Kumbore žilo naplno.
V. Hudec