Mnohí naši spoluobčania majú psov – miláčikov a strážcov. Tieto zvyčajne majú svoju adresu a svojho najlepšieho kamaráta, čiže majiteľa. Ale čo, keď sa zo psa stane bezdomovec? Stráži on aj vtedy občanov a ich príbytky, alebo aj zaútočí na nich? Odpoveď nemôže byť jednoznačná, lebo aj psy, podobne ako všetky živé bytosti na tejto planéte, sú aj priateľské, aj nepriateľské. Závisí len na akého na ulici nadídete. Či na takého, ktorý žmurká na vás, krúti chvostom a chce sa pritúliť, lebo ho predchádzajúci majiteľ doslova vykopol na ulicu, alebo za vami uteká a šteká s úmyslom rozdriapať vám nohavice. Často sa stretáme s takýmto javom. Raz sme ľahostajní, inokedy spolucítiaci, neraz aj vyľakaní. Ľúto nám je, že majitelia nechcú viac svojho miláčika. Bojíme sa o seba, a zvlášť o svoje deti, ktoré sa nevedia obrániť od (potenciálneho) útoku nahnevaného zvieraťa.
Čo však s tým urobiť? Predísť tomu sa môže rozličnými spôsobmi. Po prvé, majitelia psov neurobia zo svojich najlepších priateľov bezdomovcov. Po druhé, ak máme možnosť, pritúlime túlavého psíka a povieme: Odo dnes si môj strážca a ja tvoj. Po tretie, prihlásime kompetentnej službe v lokálnej samospráve „problematického“ psa. Pri druhých dvoch možnostiach sa však javí problém. Kto nás uistí, že potulujúci pes má tú správnu výchovu, ak sa o takej dá hovoriť? Kto zaručí, že len čo ho privedieme do vlastného dvora, neuhryzne nás do päty? Ktoré oddelenie v obecnom dome je to „pravé“, ktoré má právomoc doriešiť problematiku túlavých psov a akým spôsobom, keď vieme, že aj naši miláčikovia majú svoje práva?
Veľa otázok a takmer všetky zostávajú v tejto chvíli nezodpovedané. Lebo psychológovia psov neexistujú. Lebo nie každá lokálna samospráva má útulky pre opustené a neraz týrané zvieratá. Dokonca predpisy nehovoria ani v prospech psieho cestovania do zahraničia, čiže v prospech odvádzania túlavých psov do azylu v susednej obci…
V. Dorčová-Valtnerová