ÚVAHA: Či nám treba ešte učiteľov?

Úvaha prvá: Starý kov učiteľský…

Takto sformulovaná syntagma v sebe skrýva „to niečo“, čo učiteľovi dnes, nehovorím, že chýba, to iste nie, ale mu doba to z neho vo veľkej miere uberá. Nikdy mu toto pomenovanie neprischne, nikdy sa totižto takýmto nestane. Veď prináleží mu byť učiteľom dneška, tohto rušného 21. storočia. Lebo tomuto šľachetnému povolaniu ku klasickým príznačnostiam prišíva dnes spoločnosť a svet iné konotácie a zákonitosti, hodnoty, kvality, záväzky a nie v poslednom rade – iných žiakov. A takéto „nástrahy“ mu nedovolia hlásiť sa k „šľachte“, akou učiteľ kedysi (či už pán alebo súdruh), bezpochyby, bol. Bez ohľadu na to, ako dôsledne a zodpovedne si všetko vykonáva a snaží sa byť v súlade s požiadavkami. Všetkým je už nad slnko jasné, čo je byť učiteľom dnes. Je diskreditovaný v takej miere, v akej je dokmásaná kultúra vcelku. Učiteľské povolanie je jedno z najdegradovanejších. S úctou stráca pomaly i sebaúctu. Dôstojne čelí aj všelijakým predsudkom, ktoré posledné desaťročia vládli o ňom. Bola to totižto úporná a systematická degradácia. Svojho času boli škatuľkovaní ako „partizánski učitelia,“… a potom vraj „len tí, čo to nechcú, nezakončia Pedagogickú“. A následne všetci už majú vyše hlavy „učiteľského ničnerobenia, iba štrajkovania“. Po rokoch vojnových a prelomových, demokratizácia a transformácia, ruka v ruke s konzumnou spoločnosťou, priniesla ďalší zmätok, vhodný na dekultivovanie, všeobecné zaprašovanie prostotou. A v takomto ovzduší sa treba zdokonaľovať, približovať k svetovým školským parametrom!

Ekonomická kríza je nič oproti krízam hodnotovým, ako prvým v rade. Rovnako tak ako je to s ostatnými klasickými hodnotami a ich výdobytkami v oblasti informovania a kultúry vôbec. A napokon, svet si nikdy predtým nebol bližšie a my ako ľudské jedince sme si nikdy neboli takí vzdialení a odľudštení. Takí nemilosrdní voči živlom, aj k slovu, ktoré je  živlom najsilnejším. Všetko je dostupné a na dosah ruky: komercializácia,  manipulácia vkusom, teror krásy a mladosti. Uniformnosť a povrchnosť. Storočie technologického a informatického rozvoja, alebo lepšie povedané jeho vrchol afirmuje novú hodnotu – rýchlosť, na ktorú sme, ruku na srdce, aj čakali, pretože dnes nám je všetko dostupné s minimálnou námahou. Z druhej strany propaganda rýchlosti, ktorej sme každodenne ponechaní napospas, hatí slobodu, ktorú si len zdanlivo užívame. Uháňame k svojim snom. A pritom uponáhľaní zisťujeme, že ani nevieme, prečo a za čím to vlastne utekáme. Možno i preto, aby sme dostali odpovede na tieto otázky. Zmanipulovaní sme rýchlosťou udalostí, ktorá nám nedovolila užiť si či aj užívať okamih. V takejto novej konštelácii každá autorita v tej pozitívnej konotácii je akosi vyvrátená. Všetci chcú byť zrazu  autority, neexistuje objektívny reálny kvalitatívny nadhľad. Lad a sklad. Aj tak sa dnes dá hovoriť o kríze učiteľského archetypu. O kríze autorít v tom pozitívnom zmysle.

Okamihy s učiteľmi dnešní žiaci berú ako nutné zlo, stratu času. A nie je to žiaden naivný generačný nepokoj, prerastá to občas a priam v otvorenú nenávisť! Zruční  „virtuálnomani“ predbiehajú dobu, a prikláňajú sa k pochybným hodnotám.  Nereálni – nevedia si odhadnúť sily! Agresívni – a ich agresia sa rodí z neistoty a z nedostatku a svet im v tom núka rôzne vzory. A výnimky potvrdzujú pravidlo. A majú  pravdu a práva! Ako rástli a mohutneli žiacke práva, tak súbežne s nimi rástli učiteľské „nepráva“. Nič žiakom, samozrejme, nie ani všetkým, im nie je posvätné a nevedia sa hanbiť. Nepotrebujú učiteľov! Rodičia sú obete vlastných detí, ale inštinktívne sa spolu s nimi stavajú proti učiteľom, ak treba, posúvajú aj do pozície lynču. Ironicky povedané, pýta sa tu inklúzia učiteľov do žiackeho korpusu. Avšak, keď raz časom kamsi dôjdeme, učitelia budú prví – a jediní na vine. Prečo?

Treba sa tu vo všetkom vynájsť, nájsť správnu mieru. V osídlach tejto novej rýchlosti sme si začali uvedomovať pominuteľnosť; toho, že aj v tejto oblasti bolo ako nebude! Nemožno sa nehlásiť k novej dobe, ale zasa nemožno ani seba neprichytiť ako sa v spomienke  dokážeme utúliť  v slowmotion nežnom okamihu s našimi niekdajšími učiteľmi. My sme si vážili učiteľov, tie generácie žiakov v rozpätí rokov výroby 1970 až 1980, vychovávané ako poslední pionieri. Posledné generácie „slúžikov“(my sme ešte k starým rodičom išli slúžiť) a sluhovskej povahy.  Vychutnávali sme si a fakt si užívali chvíle so svojimi učiteľmi na mastnej dlážke Feríkovej školy, keď školník Medveď už zakúril do pece a plechové hrnčeky hurtovali z kuchyne kuchárok Medveďovej a Bohušovej. A dodnes chlácholí  ovzdušie okolo súdružky učiteľky Kataríny Kopčokovej, ktorá všetko vie najlepšie – a vo všetkom má pravdu. Pravdivejšiu než rodičia! Jej dobrá schopnosť diagnostikovať v žiačikoch to, na čo majú, ako i to, na čo nemajú, trénovať to, k čomu inklinujú.

Úvaha druhá: Ako zaucho odišlo zo školy do legendy

Chýlil sa ku koncu prvý polrok školského roku 2013/2014 v Základnej škole Jána Čajaka v Petrovci. Keď oslávili dôstojne veľkolepé 150. výročie narodenia Jána Čajaka, Učiteľa. Poklonili sa pred jeho novoodhaleným pamätníkom v školskom areáli. Bol paradigmou učiteľov, ktorí po ňom prišli a učili dlhé obdobie v niekoľkých školách – už spomenutej Feríkovej, Hýlovej, Čajakovej, Pavelkovej, škole pri kostole, v Štátnej škole. V septembri roku 1983 sa výučba začala na jednom mieste, v tejto vtedy novej modernej škole. Tri desaťročia! Spomínam si živo na jej veľkolepé otvorenie, a na koktail v novej telocvični a slávnosť chvíle, ktorá ohúrila nás, jej budúcich piatačikov. Do konca školenia v nej sme boli  pionieri, akoby tí z rovnomenného časopisu pre deti, ktorý je teraz znovu Zorničkou. Ešte sa namojveru všeličo vedelo! Uctievať si učiteľov, chcieť byť s nimi, zahanbiť sa pred nimi a ak oni tak zhodnotia, ver blahosklonne dostať i zaucho.  Môj o rok starší spolužiak, toho času profesor v jednej základnej škole, berie svoje zaucho ako posvätné, ako znak. Najmä preto, že zabralo a bolo jedno z posledných, predtým než zauchá zo školy navždy odišli do legendy! Bol totižto piatakom a ako taký, hlasno, drzo a ničím vyvolaný zaprotestoval, že vedel viac od štvorky a bol lepší ako Mišo, ktorý dostal päťku. Súdruh učiteľ ho zavolal do kabinetu a nereálnu požiadavku, či drzosť, kvalifikoval zauchom. Urazený žiak vybehol zo školy hľadať spravodlivosť u rodičov. Ešte ani nedokončil príbeh o neprávosti, aká bola nad ním popáchaná, keď otec začal vyťahovať remeň z nohavíc a poriadne ho zmlátil. Otec z tohto príbehu zrejme bol z iného cesta zamiesený – ako rodič, ktorý vychováva, kým učiteľ vzdeláva. A tak sa jeho syn skrúšene vrátil do učebne osvietený.

– Zaujímavé na tomto je, že už keď som sa naspäť do školy zahanbený vracal, uvedomil som si, že ide o súhru otec – učiteľ a že obaja majú pravdu! Takto by som dnes – ako učiteľ a úprimne – i ako rodič chcel byť uctievaný! Aký oxymoron! – poznamenala som, keď mi v tejto súvislosti takto uzavrel svoj príbeh. Konštatujúc, že nemôže veriť ako sa – v dejinách relatívne krátkom tridsaťročnom časovom rozpätí tieto vzťahy /,,kto kosí a kto vodu nosí“/ obrátili naruby.

Úvaha tretia: Renesancia „dobrého dňa“

Učiteľ Ján Pavlis si na tento príbeh nepamätá.  Asi poň vtedy ani neprišiel, riešil sa bez toho, aby sám musel zaintervenovať.  Bol vtedy v  Základnej škole Jána Čajaka správcom už dlhšiu dobu a zastával túto funkciu najdlhšie, až osemnásť rokov. Z tejto funkcie odišiel i do dôchodku v roku 1995, keď si odkrojil  plných štyridsať rokov zo školského chlebíka. Jána Pavlisa vnímam vo dvoch väzbách. Predovšetkým s riaditeľom školy Pavlom Liptákom. A potom je tu väzba s jeho vlastnou  manželkou, učiteľkou Máriou. Správca Pavlis a riaditeľ Pavel Lipták. Paradigma dobrých zlatých čias. Paradigma ladu a skladu, poriadku, paradigma školy!  Symbol starého učiteľského kovu. V tomto dvojitom ľudskom a učiteľskom symbole naozaj vidím všetkých učiteľov bez rozdielu. Učiteľa Jána Pavlisa  kompletuje jeho manželka, učiteľka Mária Pavlisová. V petrovskej škole bolo kedysi veľa učiteľských – manželských dvojíc: Dankovci, Pavelkovci, Vitézovci, Ferkovci, Majerovci, Bendovci, Pavlisovci. Azda jedine Pavlisovci zostali nažive už ako jediný učiteľský manželský pár svojho času pôsobiaci v petrovskej základnej škole, ktorí už dvadsať rokov žijú zaslúžilý dôchodcovský život. A aj takto, vo zväzku, plnohodnotne prispievali ku škole. Keď hovorím o tejto učiteľskej dvojici, synekdochicky sa prihováram všetkým, aj tým z nižších, aj tým z vyšších ročníkov základnej, lebo sme si ich všetkých vážili a potrebovali. Boli postrach pre nás, zaujali učiteľský gard, a my sme k nim mali rešpekt, ba cítili aj strach. Báli sme sa práve do tej miery, ako bolo treba! Obaja sú pôvodom Laliťania z tej istej ulice, spolu sa hrávali. Učiteľ prišiel do Petrovca do školy ako desaťročný a hneď išiel do Vrbary „zbierať lopty za bránou“. Ako 17-ročný začal hrať futbal za prvé petrovské mužstvo, aby ako chýrečné ľavé krídlo v Mladosti zotrval do roku 1972, keď sa začala jeho trénerská púť. Od roku 1955 je učiteľom. Mária Pavlisová po krátkom úradníčení v lalitskom družstve a v pivnickej základnej škole sa roku 1960 zamestnala v Petrovci. Obaja učili v takmer všetkých petrovských školách. Najdlhšie – 11 rokov obaja pôsobili v Pavelkovej škole.

– Do tej školy nikto nechcel ísť učiť, neviem prečo. My sme sa tam s manželom striedali plných 11 rokov. A malo to i výhodu – tak sme si mohli vychovať svojho syna i dvoch vnukov. A sama k tomu i generácie folkloristov.

Pán učiteľ si dodnes živo spomína na svojich štvrtákov, ktorých učil v Štátnej škole. Boli to jeho prví žiaci. Polovicu tej triedy tvorili Benkovci.

– Aj dnes, keď prejdem mostík  cez Begej, pozerám na tie okná, za ktorými sedeli moji štvrtáci.

Osobne ich vidím, v tejto novej, modernej škole, v raných či včasných 80. rokoch. Pravdou je, že to bolo socialistické obdobie, a všetko, čo s tým súvisí, obdobie dostatku a pokojného, pomalého vychutnávania života. Ale nešlo tu len o to. Teraz si uvedomujem, že nebol háčik iba v tom, vychovávalo sa tak, aby žiaci túžili po zdokonaľovaní a poznatkoch. Aby boli mravní. Učitelia boli autoritami, príkri, spravodliví a úsmevní. Poriadkumilovní. Blahoslovne karhajúci! Museli sme byť dobrí, a basta!  Ako dobrý deň, ktoré sa malo vysloviť presne, jasno a hlasno a toto si aj myslieť. Dobro. Vo význame zdravím vás!

– Pozdravovať sa dnes deti  nevedia, zaniká nám dobrý  deň, lamentuje v eseji Dr. Mária Myjavcová. A preto si učiteľ Pavlis vážne ako postučiteľskú dôchodcovskú misiu zvolil „ustrážiť“ a reafirmovať pekný zvyk a dobrý deň. Všetkým deťom sa pozdravuje. Spočiatku sa na neho iba nechápavo dívali, časom sa mu po jednom aj ony začali odzdravovať.  Prišiel minule domov a vraví mi: Už sa mi nesmejú, traja sa mi pozdravili!

Ako vie bolieť emotívna neintelegencia a emotívna nekultúra vcelku!

Či nám treba ešte učiteľov? – aktuálna rečnícka otázka. Po už  naštrbenej úcte k nim, ešte aby sme ich aj o tú sebaúctu obrali! A takíto, aby sa sebahodnotili!

Učiteľ dnes musí začínať od začiatku, podobne ako pri mnohých začiatkoch stál Čajak. Treba sa nám prinavracať  k čajakovským kanónom. K morálke. K priečkam. Vydržať. Vedieť, že veľkosť nie je súcno, ale prívlastok ducha.

Ale tí, kteríž jiné vyučují, skvíti se budou jako blesk oblohy. Nový kov učiteľský majú tvoriť noví humanisti, stále veriaci v dobro a múdrosť, veční idealisti, presvedčení, že ľudstvo možno zlepšovať. Lebo inak, ešte trošku a už nebudú mať ani čo polepšovať. Lebo, ako viete, treba sa chcieť a dať zlepšiť. Ako to s tými najhoršími, nezbedníkmi pán učiteľ Pavlis dosiahol?

–  Poriadne som ich zahanbil, museli presne popísať, čo spáchali, niekedy aj to zopakovať. A sme pri hanbe! Asi tá bude kľúčová. Treba sa nám znovu naučiť vedieť hanbiť: Hanba zachráni svet. A učiteľov tiež!

Annamária Boldocká Grbićová