Do vena dostali iba lásku

Na začiatku spoločného života, pred 50 rokmi, Dudkovci to veru nemali ľahké. Mladý Martin si Elenku odviedol bez svadby, lebo jej bránili vydať sa za neho. Ženích mladuchu nesmel odviesť ani k svojim rodičom, keďže neboli sobášení. Preto prvý týždeň mladomanželia Dudkovci boli ubytovaní u ženíchovho brata. Iba keď sa zosobášili u matrikára, mohli k rodičom Dudkovcom.

Túžba po svadbe sa splnila po 50 rokoch, keď zorganizovali zlatú svadbu. Najprv si spolu zastali v kostole pred oltárom a potom na občerstvenie do cirkevnej siene pozvali celý erdevícky cirkevný zbor. Nasledovalo pohostenie pre najbližších v spolkových miestnostiach, kde bolo viac ako 40 hostí. Poctili ich svojou prítomnosťou aj pán farár Ján Vida a kantorka Lyduška Kolárová. Nechýbala ani hudba a dobrá nálada. Tancovalo sa a spievalo až do rána. Menu bolo svadobné: kyslá polievka, rolovaná prasacina a kuracina, drobné koláče, torty…  Hostia neprišli s prázdnymi rukami, ale s darmi.

– Manželka bývala cez cestu, ale jej mama ma nechcela za zaťa. Bol som chudobný, mal som štyroch bratov a jednu sestru. Oženil som sa 6. januára a v septembri som už šiel za vojaka. Manželku som musel na dva roky nechať. Vtedy nebolo telefónov, až 11 mesiacov som nebol doma, takže to bolo pre mňa najťažšie obdobie. A práve sme si trochu zvykli spolu, kúpili sme si dom, hoci v ňom nebol ani len elektrický prúd. Avšak ako roky plynuli, aj my sme sa vzmáhali, zaviedli sme si elektrinu, kúpili TV prijímač a ostatné spotrebiče, zaviedli vodu, zariadili kúpeľne, – vracia sa do rokov pred polstoročím báči Martin.

Rodina sa, našťastie, časom rozrástla. Najprv sa Dudkovcom narodila dcéra Vierka, dnes Franková, a potom syn Vlado. Keď deti vyrástli, založili si rodiny, takže Dudkovci majú dve vnučky a vnuka. Ako zaujímavosť uvádzajú, že teta Elena bola aj rodená Dudková.

Martin, najmladší zo súrodencov, zostal poľnohospodárom dodnes.

– Nikdy som neoľutoval, že som zostal sedliakom. Boli prajné roky, keď sa nám dobre darilo, jednoducho poľnohospodárstvu žičilo. Roku 1986 sme boli v Austrálii, kde žije moja sestra. Boli sme tam tri mesiace, do roka sme vydali dcéru, pripravili jej veno, usporiadali svadbu, nebola núdza o peniaze. Po štyroch rokoch sme oženili syna, kúpili dva traktory, zem, bolo nám dobre v tom období. Dnes sme s manželkou dôchodcovia, lebo sme si platili penzijné. Obaja sme sedemdesiatnici, rovesníci. Príjmy, i keď skromné, vždy prídu dobre, – hovorí.

– Zobrali sme sa ani nie dvadsaťroční a nikdy sme neobanovali. Predtým sme dva roky spolu chodili. V manželstve prišli deti, kupovali sme stroje, zem, ale aj tú sme už rozdelili deťom a teraz ju obrábame spolu. V práci, zveľaďovaní, výchove detí nebolo času na roztržky. Už večer sa vedelo, aké povinnosti nás ráno čakajú, a tých bolo vždy hodne. Roboty bolo na každý deň neúrekom a na hádky nezvyšoval čas, – dáva svojrázny recept na dlhotrvajúce manželstvo báči Martin.

Zdá sa, že teta je tichšia od manžela, ale do rozhovoru sa tiež zapojila, presne toľko a tam, kde bolo treba. Hovorí, že obaja mali radi kvety a spoločne ich pestovali. Dnes to ide ťažšie, ale črepníky predsa len nie sú prázdne. Vyplnené sú aj ich spoločné chvíle manželstva, z ktorého si, hľa, ulomili už 50 rokov.

Elena Šranková