Vás dvoch už nikto nerozdvojí
Keď tichosť v bielu izbu vkročí
Tak povedal básnik Pavel Mučaji v úvode sonetu Báseň a kniha. Vo vyznaní svojej azda najprvšej láske. Knihe (Poézie).
Mali sme malý cieľ: spýtať sa ho, v sobotu 11. októbra 2014, v deň jeho 85. narodenín, ako to je nemôcť zliezť z poschodia plných päť mesiacov. I na všeličo iné. Nebolo súdené. Pavel Mučaji už vo veľkom kráčal, pokorne, ale dôstojne, na stretnutie s tichom…
Toť pred niekoľkými týždňami odleteli naše milé… V nedeľu 12. októbra 2014, pravdaže v nedeľu, vydal sa za nimi. Vyraziac v smere južných morí priamo z konečnej tuzemského labyrintu, z milovaného Petrovca, v ktorom sa narodil 11. októbra 1929.
Leťte, leťte, lastovičky,
ponad polia, sady, kríčky!
Ó, ešte ako sme, bosonohí šarvanci, leteli, spolu s nimi, s jeho lastovičkami. Z bezpečného prístavu detstva do člnku vrtošivej mladosti. S veršami prvej zbierky básní Pavla Mučajiho Zvieratká, zrniečka, vtáci a deti (1956). Putovali sme so psíkom, čo žltú bundu nosí, i s jednou peknou žabkou okatou. Blúdili sme uličkami najprvšieho detstva, ovievaní prvými záchvevmi poézie. Spolucítili sme s umierajúcou Ranenou lastovičkou, tiež s hrdinom básnikovej takrečeno poémy Pavúčik hrdina (1958). V jeho veršoch sme nachádzali čisté pocity a city, nehu a pohladenia čírej úprimnosti a čestnosti. Tešili sme sa i smútili čítajúc jeho ďalšie knihy pre deti, ktoré vyšli v tomto poradí: Svieť slniečko veselo (1961), Na vŕbovej píšťalke (1970), Máme bystrého chlapca (1971, jediná jeho kniha próz), Mušky z gumipušky (1974), Môj malý svet (1979), Marhuľka, Marka, Miško a kohút (1988), Povrázok (1991), Dieťatko sväté, pastieri a králi (1999), Keby som bol vtáčkom (2004), Chlapček bez hračiek (2009).
Pavel Mučaji je prvým autorom z radu vojvodinských Slovákov, ktorý po oslobodení vydal zbierku básní pre dospelých čitateľov – Bojujúce srdce (1952). Po nej nasledovali: Slnečné prístrešie (1966), Moja Itaka (1975), Trvanie básnika (1985), Vzdušnou čiarou (1989, výber), Belasé sonety (1990), Visuté záhrady (2001), Večer trojkráľový (2004), Poslal som slovo (2008), Nedeľa (2009, výber). Jeho opus zahrnuje tiež zo desať kníh iného druhu, o. i. aj preklady prevažne zo srbčiny (naposledy je to kniha básní Duška Trifunovića Trikom slikom i muzikom, t. j. Čarami čiarami husľami, 2013), predtým vydal: esej o inštitúcii Nedeľnej školy v Petrovci a o Knižnici Štefana Homolu (Honor libro, 1995), knihu esejí a úvah o literatúre pre deti (Podľa duše dieťaťa, 2005), Kniha fejtónov o Čajakovcoch (2007). Pavel Mučaji je zastúpený vo viacerých antológiách a na niekoľkých sa aj autorsky podieľal, čo sám, čo ako koautor.
Vo svojich básňach zachraňuje pred zabudnutím konkrétne ženy s menom a priezviskom. Jednu z nemenovaných hrdiniek stvárnil v básni Smrť pasáčky husí. Je presiaknutá melanchóliou, ktorá celkove vyznieva ako ochranná značka Mučajiho reflexívnej lyriky:
Zaspala pasáčka pod stromom na strnisku, / uzlíček bielych snov smrť jej do vena dala, / že tak včas odíde, že jeseň nedočká, ani sa nenazdala. // (…) // Skosené, skosené, vrátené do hliny, / pesnička krváca a v rýmoch sa láme. / Zvoní pád človeka. Krutejšie hodiny / my, jeho blízki, nepoznáme.
Literárni kritici konštatovali čiastočnú didaktickosť Mučajiho mladej poézie pre deti, respektíve istú jednostrannosť a vraj prehnaný optimizmus, najmä v prvej fáze básnickej tvorby. Skromne sa domnievame, že verše básne pod názvom Čistota sálajú etickým fluidom: Všetko, čo vlastním, schované je v jari, / Svet o tom nevie, vták to netuší. / Ale čo nesiem v každom odovzdaní, / je bez akýchkoľvek tieňov na duši. Podobne si dovolíme (d)oceniť morálnu váhu veršov v básni Slovo: Hľadal som slovo. Vždy som hľadal slovo, / vhodné jak chlebík do úst človeka. / To slovo bolo srdce básnikovo, / čo sa doň zora oblieka.
Pavel Mučaji vychodil základnú školu v rodisku, tamtiež absolvoval slovenské gymnázium (1949). Prvé zamestnanie našiel v novinovom podniku Hlas ľudu: pracoval ako redaktor časopisu pre deti Naši pionieri. Po roku odišiel do Belehradu: začal študovať na Filozofickej fakulte Belehradskej univerzity; vysokoškolský diplom získal na Katedre pre západoslovanské a východoslovanské jazyky a literatúry. Počas štúdia pracoval ako hlásateľ, prekladateľ a novinár v českej a slovenskej redakcii Rádia Juhoslávie. Cesta za trvalým zamestnaním nebola priamočiara; vystriedal niekoľko pracovísk, ale najdlhšie pracoval ako profesor slovenského jazyka a literatúry na Gymnáziu Jána Kollára v Petrovci; počas dvoch období bol i jeho riaditeľom. Do dôchodku odišiel roku 1990. Zapísal sa trvale ako organizátor a tvorca početných kultúrnych podujatí a programov. Pavel Mučaji v období 1971 – 1980 bol člen Osvetovej rady AP Vojvodiny, bol člen Spolku spisovateľov Vojvodiny i Spolku slovenských spisovateľov v Bratislave. Roku 1995 bol vymenovaný za predsedu osláv 250. výročia príchodu Slovákov do Petrovca.
Zväz ochotníckych divadelných spolkov Vojvodiny ho zaradil medzi 20 najzaslúžilejších pedagógov a organizátorov Hnutia recitátorov Vojvodiny. Z početných cien a vyznamenaní tu spomenieme iba niektoré: Rad práce so strieborným vencom (1969), Cenu slovenského literárneho fondu (1969), Republikovú cenu Neven Srbska (1977), Cenu časopisu Nový život (1973, 1980), Októbrovú cenu Báčskopetrovskej obce (1983), Cenu Vuka Karadžića (1984), Medailu Matice slovenskej (1995), Striebornú medailu prezidenta Slovenskej republiky Michala Kováča (2000), Medailu sv. Gorazda Ministerstva školstva SR (2001) a iné.
Teraz, keď už je skosené, skosené, vrátené do hliny,posledné dvojveršie z básne Pavla Mučajiho Moja Itaka naskutku vyznieva ako epitaf:
Až zmĺknem v tráve zrazený tichom
Zlomený vek môj zasypte žitom
Tak teda, spolucítiac s jeho najbližšími, manželkou Xéniou, dcérou Saňou, synom Pavlom a vnúčatami, prikladáme k dverám do večnosti za hrsť pšenice. Nech je pánovi profesorovi, básnikovi a človekovi, zosnulému Pavlovi Mučajimu ľahká rodná petrovská hruda.
J. B.