Hlasľudovské hlasy a ohlasy

Vždy, keď sa ako bývalý mladistvý kolportér a neskôr ako čitateľ a spolupracovník Hlasu ľudu začnem zamýšľať (z rôznych príčin a pohnútok) nad históriou a poslaním tohto nášho (teda slovenského menšinového vojvodinského) prvého povojnového, v tomto roku už 70- ročného, jubilujúceho časopisu, v pamäti sa mi vždy najprv vynorí obraz nás šarvancov – mladistvých kolportérov z polovice päťdesiatych – šesťdesiatych rokov minulého storočia, ktorí netrpezlivo očakávajú vtedajšieho distributéra Hlasu ľudu a populárneho „feriálnika“ Štefana Labátha s nádejou, že im pridelí dáku dlhšiu petrovskú ulicu a tým aj zvýši vreckové, ktoré im možnosť predaja viac čísel časopisu poskytne. Druhá moja mimovoľná asociácia pri takýchto príležitostiach je spätá s otázkou, do akej miery Hlas ľudu svojím profilom zrkadlí metaforu vo svojom názve, teda či, v akom zmysle a do akej miery je nie iba metaforou, ale bol a je skutočným hlasom ľudu. Prvé číslo, ktoré vyšlo v roku 1944, nebolo vlastne ani novinami ani časopisom, ale len obyčajným informačno-propagačným letákom, avšak priam úplne významovo korešpondovalo so svojím názvom dožadujúcim sa konečného zničenia nacizmu a fašizmu a čím rýchlejšieho ukončenia vojny i jej hrôz so snahou, aby takéto hlasy nezostali hlasom volajúcim v púšti, ale hlasom, ktorý bude počuť čím viac ľudí. Za týmúčelom v tom prvomčísle písalo: prečítaj a daj ďalej.

V povojnovom období, v období obnovy a výstavby vojnou zničenej krajiny, ako i propagácie potreby formovania nového socialistického človeka, Hlas ľudu sa čoraz viac stával nie hlasom ľudu, ale hlasom k ľudu s ideovou a politickou propagandou, prispôsobenou požiadavkám doby a imperatívom socialistickej a komunistickej ideovosti. Avšak vďaka národnostnej uvedomelosti a rozhľadenosti skupinky svojich prvých novinárov, síce neškolených v novinárskom remesle, ale dostatočne schopných správne oceniť spoločenskú situáciu a zaujať k nej adekvátny postoj, Hlas ľudu našiel ohlasy v tých, ktorým sa obracal, takže zostával aj naďalej naším a našským národným publicistickým písaným slovom, časopisom, ktorý si naši ľudia uctievali ako svoju hodnotu a žičili mu v každom ohľade. O tom napríklad svedčí i skutočnosť, že sa na svadbách robili zbierky nielen pre mladých, cirkev a kuchárku, ale aj pre Hlas ľudu. Tá skupinka spomenutých novinárov po zakončení 2. svetovej vojny v súlade s požiadavkami doby svoju novinársku činnosť na začiatku, ako sme už konštatovali, prispôsobovala dobovým požiadavkám, takže táto činnosť bola silne poznačená komunistickou ideológiou a vplývala aj na ich ľudské i novinárske formovanie a vyzrievanie, ale aj na spôsoby videnia, vnímania, preciťovania sveta a nemenej i na publicistické artikulácie videného, zažitého, precíteného, takže sa prostredie, v ktorom prví hlasľudovskí novinári žili a pôsobili (slovenské osady vo Vojvodine), a čas, v ktorom žili, zrkadlili nielen na tematickom, ale i výrazovom pláne ich diel. Avšak časom sa títo novinári, a i tí, ktorí sa im pripojili neskôr, relatívne rýchlo (niektorí rýchlejšie, niektorí pomalšie) oslobodzovali strnulých dogmatických socialistických stereotypov a takpovediac socialistickej novinárskej frazeológiedoby i jej ilúzií a na život a svet sa začínali pozerať vlastnými očami, komplexnejšie i analytickejšie bez príťaže nadsádzok rôzneho druhu skrášľujúcich skutočnosť a socialistického prílišného zanietenia, čím sa Hlas ľudu postupne stal i hlasom kľudu so striedmym, pokojným, ideológiou nezanieteným pohľadom na životné reálie. Každý z týchto autorov si tak postupne vytváral svoj vlastný „novinársky rukopis“ a samotný časopis svoj profil stávajúc sa i svojráznou kronikou slovenského národného života vo Vojvodine, zrkadlením nášho každodenného života.

Od tých prvých desaťročí existencie Hlasu ľudu už pretieklo Dunajom veľa vody, čas zmenil všeličo i časy, všeličo staré zanikalo a vznikalo nové, ale Hlas ľudu obstával a čelil rôznym úskaliam i nástrahám, ktoré vo viacerých súvislostiach aj dnes číhajú na národnostné enklávne časopisy. Stal sa súčasným moderným časopisom, zachovávajúc si pritom aj svoju východiskovú národnostnú náplň, a rôznym problémom čelí aj dnes v čase dominácie elektronických masmédií, priam pretechnologizovanej a globalizujúcej sa svetovej spoločnosti, a internetom akcelerovanej kultúry i nekultúry s nemilosrdnou konkurenciou komerčného novinárstva v podobe napr. bulvárnej tlače, senzacionalizmu všetkých druhov a pod.

Blahoželajúc jubilantovi časopisu Hlas ľudu k 70. narodeninám dovoľujeme si záverom vyjadriť mienku, že ak rôznym problémom dokáže čeliť aj do budúcna, ale najmä ak aj naďalej zostane hlasom ľudu (v zmysle, že dokáže vyplniť horizont očakávania svojich čitateľov), hlasom k ľudu (v zmysle,že tie horizonty dokáže rozširovať) a hlasom kľudu (v zmysle, že k životným reáliám bude pristupovať pokojne, striedmo i premyslene a nezlákajú ho vnadidlá komerčnosti, lacnej popularity a pod.), tak veríme, že aj svoje sté narodeniny oslávi ako jeden z najúspešnejších slovenských časopisov mimo hraníc Slovenska.

                                                                                                                                    Samuel Boldocký