Imrich Kružliak, muž našej doby…

Naše prvé stretnutie bolo v Budapešti roku 1991, keď sme spolu so zahraničnými Slovákmi, spisovateľmi, umelcami a najmä Slovákmi z Dolnej zeme zakladali Úniu slovenských spisovateľov a umelcov mimo materskej krajiny. Kružliak bol dlhoročným predsedom Svetového združenia spisovateľov v exile. Po podnetnom prvom stretnutí v Budapešti onedlho sme sa pracovne stretli v Nadlaku, kde sme zavítali na podnet podpredsedu novozaloženej budapeštianskej únie Ondreja Štefanka. No a logicky, že som potom Imricha Kružliaka privítala i neskôr v Petrovci a stalo sa to pred Domom kultúry na našich SNS, čiže na Matičnom snemovaní. Prišiel sa pozrieť na nás, ako i vtedy zdôrazňoval, na dolnozemských Slovákov s ich takmer tristoročným pretrvávaním v cudzom prostredí, odtrhnutých od materskej krajiny a predsa s vysokou kultúrou a literatúrou, čo vzbudzovalo obdiv všade vo svete… A neskôr sme sa stretli na Slovensku a telefonicky si vymenili z bytu Dr. Ľubice Bartalskej – mojej kamarátky, ktorá, žiaľ, už nie je medzi nami – mnohé myšlienky a nápady. Imrich Kružliak sa vrátil na Slovensko po dlhých rokoch emigrácie, zapojil sa pracovne do mnohých podujatí, ale najradšej sa vracal do Nemecka, kde najdlhšie žil a kde mu aj vlani v decembri jeho najbližší a kamaráti prišli gratulovať k jeho obdivuhodným stým narodeninám!

Imrich Kružliak je členom Spolku slovenských spisovateľov a predvlani získal aj Cenu Ondreja Štefanka, ktorá mu iste bude pripomínať našu neľahkú spoločnú cestu afirmácie slovenského intelektuála, jeho tvorby a umenia nielen na Západe, ale práve na týchto našich priestoroch (teda na Dolnej zemi), kde sa to začalo kvasiť už v roku 1989, keď sme na Prvej konferencii slovenských spisovateľov z Dolnej zeme spolu s vedúcimi silami Spolku slovenských spisovateľov, predovšetkým s Petrom Andruškom, začierali do bytostných otázok tvorby a umenia. Konferencia bola priaznivo prijatá aj v radoch slovenských spisovateľov na Západe, teda v exile, a keď sa ukázala prvá možnosť jej uzávery aj uskutočniť a realizovať vytvorením spomínanej Únie spisovateľov a umelcov mimo materskej krajiny, vtedy sa vedúcej úlohy prijal práve spisovateľ a literárny historik Imrich Kružliak…

Imrich Kružliak sa narodil roku 1914 v Detve. Roku 1940 ukončil svoje vysokoškolské štúdiá na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a získal titul PhDr. V rokoch 1940 – 1943 bol vedúcim Úradu slovenskej tlače, potom redaktorom periodík Bojovník a Národné noviny. Po druhej svetovej vojne sa výrazne angažoval v Demokratickej strane. V roku 1949 emigroval zo Slovenska pred komunistickou totalitou. Najprv pôsobil v Rakúsku (1949 – 1951), neskôr v Nemecku (od roku 1951). Zapojil sa do protikomunistického odboja a v bavorskom Mníchove niekoľko desaťročí viedol kultúrnu časť rozhlasovej stanice Slobodná Európa. Od roku 1972 bol šéfredaktorom exilového časopisu Horizont, od roku 1987 predsedom Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí. Bol poradcom prezidenta Slovenskej republiky Michala Kováča. Imrich Kružliak je okrem iného aj čestným predsedom Únie slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí, predsedom kultúrnej komisie Svetového kongresu Slovákov, členom Slovenského ústavu, členom PEN Centre of Writers in Exile a v období rokov 1992 – 1995 aj členom predsedníctva Matice slovenskej.

Pred emigráciou prispieval literárnymi príspevkami, publicistikou, glosami, úvahami a recenziami do mnohých slovenských periodík (Rozvoj, Elán, Kultúra, Slovák, Slovenská pravda, Národné noviny, Napred, Katolícke noviny, Verbum a iné), počas emigrácie publikoval články, preklady, recenzie, úvahy a glosy vo viacerých exilových časopisoch (Most, Rozhľady, Proměny, Slovák v Amerike, Jednota, Slobodné Slovensko, Hlasy z Ríma, Literárny almanach Slováka v Amerike, Horizont a iné). Prvé knižné literárne dielo vydal v roku 1955. Boli to verše slovenských básnikov prepašované z väzenia, ktoré vyšli pod názvom Modlitby v putách v Mníchove už v čase jeho exilu. Po Nežnej revolúcii pokračoval v publikovaní literárnych príspevkov, publicistiky, recenzií, úvah a glos v časopisoch Koridor, Literárny týždenník, Slovenské národné noviny, Slovenské pohľady, Katolícke noviny a ďalšie.

V rokoch 1954 – 1956 spolupracoval s kultúrnou revue Most a so Spolkom slovenských spisovateľov a umelcov. Pracoval aj v medzinárodných organizáciách (exilový Pen-Club, Pan Europa, Chrzesscijanska Služba wyzwolenia narodóv a iných).

Z tvorby: I. Kružliak vydal knihu básní Piesne a smútky (1974), knihu esejí Živé stopy (1975), preklady z maďarskej, poľskej a ruskej poézie odmäku Podaj nám ruku, Európa (1959, na Slovensku 1995), ktorej slovenské vydanie venoval pápežovi Jánovi Pavlovi II., prepašované verše zo slovenských komunistických žalárov Modlitby v putách (1955 v Mníchove, 1995 v Bratislave) a obsiahlu historickú štúdiu Písomné a výtvarné prejavy cyrilometodského kultu u Slovákov, v roku 1985 pripravil na túto tému zborník SS. Cyril and Methodius among the Slovaks a roku 1988 zborník Prvoučiteľ národa slovenského (k 1100. výročiu smrti sv. Metoda).

Na počesť maliara Martina Benku pripravil zborník Rekviem za maliara (1972). V roku 1983 v zastúpení Svetového kongresu Slovákov zorganizoval v Mníchove medzinárodnú konferenciu Mier v slobode pre Európu a v roku 1984 vydal zborník referátov z tej konferencie. Spoločne s Jánom Okálom autorsky a editorsky pripravil zborník Svedectvo jednej generácie (1990). Niekoľko rokov uverejňoval v časopise Slovák v Amerike Listy z Európy. V zahraničných zborníkoch a časopisoch uverejňoval štúdie o slovenských spisovateľoch a ich literárnej tvorbe po druhej svetovej vojne.

Pozoruhodné je aj laudatio pri udeľovaní Národnej ceny Svetového kongresu Slovákov na básnika Valentína Beniaka (1973), na poslanca Európskeho parlamentu Heinricha Aignera (1984), na rakúskeho vicekancelára Gerharda Buseka (1989) a na básnika Milana Rúfusa (1990). Napísal aj obsiahle úvahy (Európa je našou spoločnou vlasťou, Slovenská dilema, Slovanský dar Európe), esej (Akí sme) a veľa kultúrno-historických, literárnych a politologických štúdií.

                                                                                               Viera Benková