SLOVO DALO SLOVO: ANIKÓ MUŠKINJA HEINRICH, POKRAJINSKÁ OCHRANKYŇA OBČANOV – OMBUDSMANKA
Už vyše desaťročia inštitúcia pokrajinského ombudsmana vynakladá pri svojej činnosti rôzne úsilie, zamerané najmä na rozvoj demokratickej spoločnosti, založenej na poznaní, rešpekte a rovnakých právach všetkých jej členov. V duchu proklamovanej transparentnosti jej prvá osobnosť Anikó Muškinja Heinrich odovzdala 31. marca ročnú správu predsedovi Zhromaždenia APV Istvánovi Pásztorovi. Svoj názor na ňu pokrajinskí poslanci budú mať príležitosť vyjadriť na 41. snemovaní vojvodinského parlamentu 29. apríla.
– Našou povinnosťou je do 31. marca odovzdať Zhromaždeniu APV ročnú správu. Nie je záväzkom rokovať o nej, ale je tá možnosť, ak to ombudsman žiada. Písomnou cestou sme to i tento rok žiadali, keďže mienime, že ide o príležitosť trochu viac poinformovať poslancov o našej oblasti. Keďže toto nie je správa o práci, ale najmä správa o ľudských právach vo Vojvodine, mala by im preto byť zaujímavá, – ozrejmuje ombudsmanka ten prvý krok.
– Ako hodnotíte stav tých práv, zvlášť vzhľadom na vlaňajšie incidenty?
– Doteraz som sa spravidla vyhýbala odpovede na túto otázku, tvrdiac, že nemôžem dať ocenenie a odhad stavu ľudských práv len na základe našej práce. To je totiž len jeden ich segment získaný prostredníctvom činnosti orgánov správy a tých, ktorí vykonávajú verejné oprávnenia. V tomto roku som sa stala trochu smelšou, takže som sa v úvodnej časti správy viac venovala hodnoteniu stavu. Môžem povedať, že je ten skutočne neuspokojujúci, z ktoréhokoľvek aspektu sa na to dívali. Predovšetkým veľká chudoba a ťažké sociálne postavenie veľkej časti našich občanov poukazujú na to, že dobre v Srbsku ešte stále nie je. Dokonca je to asi aj horšie než v predchádzajúcich rokoch. Krivdy sa stupňujú, namiesto toho, aby sa zmenšovali.
– Čo vplývalo na skutočnosť, že sa občania vlani obracali na vás v menšom počte ako v uplynulých rokoch?
– Je tu viac príčin. V prvom rade letargická nálada občanov, ktorí neveria viac nikomu, dokonca ani ombudsmanovi, že rieši ich problémy. Potom je tu otázka stáleho znevažovania významu AP Vojvodiny a jej orgánov vo vzťahu k orgánom republiky, čo u určitého počtu ich spôsobuje isté dilemy. Zmenšený je počet podaní najmä v polovici roka, keď Ústavný súd zverejnil svoje rozhodnutie o Štatúte Vojvodiny, ktorým je zahrnutá aj časť ustanovení, týkajúcich sa pokrajinského ombudsmana, ako vtedy znel náš názov. Naše príslušnosti sú o čosi menšie ako v predošlom období, a to len preto, že Ústavný súd vyšiel v ústrety jednej malej skupine občanov – navrhovateľov na ocenenie ústavnosti uznesení štatútu, a konštatoval, že je nadmieru ochrany občanov, ak pokrajinský ombudsman má mať takéto široké oprávnenia. Na základe toho uzavrel, že je pokrajinský ombudsman limitovaný Zákonom o ochrancovi občanov a Zákonom o lokálnej samospráve, čiže že zasahujeme do príslušností republikového ochrancu, ako aj lokálnych ochrancov občanov.
– Ako sa na vašu činnosť dívajú občania?
– Títo nevedia vždy, na ktorý orgán sa sťažujú, alebo aký je názov orgánu, ktorý narušil ich práva. Ešte menej vedia, na akej úrovni je ten: či je napríklad daňová správa mestská alebo republiková. Preto reagujeme vždy, keď sa na nás obráti občan z územia Vojvodiny a na základe podania rozoznávame, na čo sa sťažuje, ktorý orgán narúša jeho právo, a konáme v súlade s tým. Pritom máme pochopenie republikového ochrancu občanov, ktorý nám nepriamo povoľuje konať aj v takýchto situáciách. Tým skôr, že veľký počet obcí a miest ešte nemá svojho lokálneho ochrancu občanov, takže sa vlastne dopĺňame v činnosti.
– Vlaňajšok prebiehal aj v znamení volieb nového zloženia národnostných rád. Čo z aspektu vášho pôsobenia poznačilo rok 2014?
– Je to na prvom mieste rozhodnutie Ústavného sudu o ustanoveniach Zákona o národnostných radách národnostných menšín, ktorým sú ich oprávnenia v značnej miere naštrbené, hoci sa to možno na prvý pohľad ani nezdá, no je to tak. Na druhom mieste sú voľby a začiatok práce nových rád. Vedno s tým sa opäť veľmi aktuálnou stala večná téma ich depolitizácie a departizácie. Nedávno som sa cez správy RTS dozvedela, že je pokrajinský ombudsman proti depolitizácii, kým je republikový ochranca jej zástancom. Samozrejme, nie je to pravdou. V žiadnom prípade by nik z nás nevyhlásil, že je proti depolitizácii. My sme sa len pokúsili vysvetliť, že sme vlastne za departizáciu. To ale neznamená, že člen národnostnej rady nemôže byť členom politickej strany. Snažíme sa objasniť, že stranícky preukaz neznamená, že je len jeho nositeľ oddaný istej strane. Možno aj nebyť formálne členom ktorejkoľvek strany a v skutočnosti byť jej stúpencom, zástancom. Zasadzujeme sa teda za to, aby strany mali menší vplyv na rozhodovanie v národnostných radách. Je to ale veľmi ťažko dosiahnuť. Neplatí to len pre uvedenú sféru. Vôbec je celkový vplyv straníckeho pôsobenia na ktorýkoľvek segment nášho žitia veľmi ťažko znemožniť.
– Ktoré sú tie problémy, ktoré najčastejšie nastoľovali príslušníci menšín pri komunikácii s vami?
– Hoci niet mnoho podaní príslušníkov menšín na nacionálnom základe, tie existujúce sa najčastejšie týkajú problémov v oblasti úradného používania jazyka a písma. No už prekonávame problémy tohto druhu. Skôr bolo viac nepochopenia v niektorých orgánoch správy vzťahujúcich sa na význam úradného používania a záväzky pre nich z toho vyplývajúce. Tak príslušníci menšín, ako aj príslušníci väčšinového národa sa obracajú na nás s rovnakými problémami: pre chudobu, ťažké podmienky života, pre nezamestnanosť, pre dlhé čakanie a skromné dávky sociálnej pomoci, pre správanie sa niektorých zamestnávateľov, ktorí neprihlasujú robotníkov, pre nedostatok stáže pri pokusoch zrealizovať právo na dôchodok. Druhou oblasťou je informovanie, kde sme sa teraz ocitli v nejakej šach-mat situácii. Aj sami máme dilemu – áno alebo nie privatizácii. Nie je pravdou, že nie sú v okolí štáty, kde nie sú privatizované menšinové médiá. Nie je pravdou ani to, že privatizované médium garantuje objektívne informovanie. Aj sama mám viaceré dilemy. Som toho názoru, že sa menšinové médiá nemôžu vydať do trhových pretekov a pritom obstáť. Na strane druhej by sa mali vystaviť vážnejšej kontrole, aby sa nestali len médiami určitej strany, ktorá má väčšinu v národnostnej rade. Vo vzdelávaní máme vážny problém s neznalosťou srbčiny, vyúsťujúci aj do značného odlevu mladých ľudí zo Srbska. Znepokojuje fakt, že mu takmer nik nevenuje väčšiu pozornosť, takže je neseriózne chápanie významu vyučovania srbského jazyka naďalej evidentné. Nazdávam sa, že je to problém, ku ktorému treba vážne pristupovať, v čom významnú úlohu má aj príslušný pokrajinský sekretariát. Treba veľmi pozorne voliť kádre, ktoré budú vyučovať srbčinu v menšinových prostrediach.
– Na záver: čo vám i nám môže priniesť proces eurointegrácie?
– V týchto dňoch sa často zaoberáme touto otázkou. Myslím si, že by čosi okolo úpravy príslušností ombudsmana bolo treba meniť. A do toho zaradiť i otázku absentovania právnickej pomoci občanom, ktorej sa títo výrazne dožadujú. Často ju my suplujeme, keď nám občania kladú otázky, žiadajú právne rady, vysvetlenie niektorého ustanovenia zákonov. Takéto určenie našich príslušností, podľa ktorého môžeme konať len vtedy, ak sú vyčerpané všetky právnické prostriedky, aj ak neuplynul rok od posledného narúšania práv, značne obmedzujú náš okruh, možnosti pôsobenia. Mohli by sme teda oveľa viac dosiahnuť. Európa žiada, aby sa ombudsmani a ochrancovia občanov uctievali, aby sa dôsledne rešpektovala ich nezávislosť a samostatnosť. Ale všímam si, že pokrajinského ombudsmana v určitej miere v Srbsku zaznávajú, čo asi zapadá do rámca aktivít urobiť otáznou význam a úlohu Vojvodiny, ako aj všetkých jej orgánov, vrátane ombudsmana. Robí sa to, hoci všetky medzinárodné činitele všade trvajú na ďalšom angažovaní sa na posilnení všetkých troch úrovní ochrancu občanov: obecného, pokrajinského a republikového.
Oto Filip