Keď sa v spoločnosti udeje tragédia ako výsledok viacročného a opakovaného násilníckeho správania sa v rodine, ktorá si vyžiada až deväť ľudských životov v priebehu dvoch dní, všetci členovia nášho spoločenstva by sa rodinnému násiliu museli pozrieť priamo do očí.
Je zarážajúci fakt, že v jednej chvíli kvitujeme, že ženy v Srbsku sú čoraz emancipovanješie, a o niekoľko dní na to nás šokujú tragické správy z Kanjiže a Čačku. Práve v týchto mestách došlo k tragédiám, v ktorých zo spomínaných deväť obetí rodinného násilia bolo až sedem žien (!), pričom „džentlmeni“ po príšernom vražednom skutku vykonali samovraždu.
To, že o tomto negatívnom jave treba hovoriť vo verejnosti je nad slnko jasné, ale akosi sa na to zabudne, až po deň, keď sa v médiách objaví správa o rodinnej tragédii, v ktorej hlava rodiny siahla po tom, čo mu muselo a malo byť najsvätejšie – po živote svojich najbližších.
V prvom rade treba nájsť prameň, pôvod, iskru, ktorá v človeku prebudila násilnícku zver, ktorá roky týra ženu, deti, rodičov, následkom čoho neraz býva násilná smrť v rodine. Na to upozorňujú aj odborníci, ktorí znovu poukazujú na neefektívnosť systému prevencie, ktorý tvoria polícia, ustanovizne sociálnej ochrany, zdravotnícke a vzdelávacie inštitúcie, verejná prokuratúra, súdy.
Prostredníctvom otvoreného dialógu medzi rezortnými štátnymi inštitúciami, ale aj so všetkými občanmi našej krajiny je nutné konečne sa dopracovať k riešeniu tohto spoločenského problému. Lebo to nie je cudzí problém, ale náš spoločný!
Nedávne rodinné nešťastia podnietili aj ministra spravodlivosti Nikolu Selakovića na proaktívny prístup k riešeniu tejto zložitej otázke. Aspoň tak napovedajú jeho vyhlásenia o plánovanej reviízii trestného zákonodarstva v častiach týkajúcich sa prevencie a sankcií tohto druhu násilia.
Výrazná patriarchálnosť ako charakterová črta príznačná pre našu spoločnosť, v ktorej sa často na vylepené „zaucho“ (zväčša) manželke pozerá ako na normálny a spoločensky prijateľný skutok – ako „výhovorka“ za neúčasť v boji proti násiliu v rodine v žiadnom prípade neobstojí.
Stačí, keď sa každý z nás pozrie do vlastného rodinného kruhu a do susedného dvora – a v prípade potreby zareaguje na patričnom mieste. Pomôžme tým, ktorých tiché stonanie pre „modré“ od najbližšieho nevychádza do verejnosti. Otvorme oči a zachráňme život!
Vladimíra Dorčová-Valtnerová