Na návrh veliteľstva Dvorná rada vo Viedni 11. septembra 1804 naložila zaľudniť Padinu Slovákmi. Na mieste dnešnej Padiny bolo 83 gruntov a pozemky pre obec, faru a školu. V priebehu dvoch rokov spoločnou prácou hraničiarov z nabíjanej hliny boli vystavané domčeky pokryté trstinou a kákou. Pre vysokú polohu osady veliteľstvo dalo vykopať i hlbokú studňu v doline. Do tak pripravenej osady v roku 1806 priamo z Horniakov sa prisťahovali Slováci evanjelici, ktorí si so sebou priniesli tie najvzácnejšie skvosty svojho rodiska: slovenskú materinskú reč, Bibliu, modlitebnú knižku, ľudový kroj, slovenské piesne, zvyky a obyčaje.
Kováčik – prvý učiteľ
Hneď po príchode z nabíjanej hliny – „náboja” vystavali školu, ktorá bola súčasne i modlitebnicou, byt pre učiteľa. Už v jeseň tu bol učiteľ Ján Kováčik, ktorý si výučbu organizoval na základe skúseností zo Slovenska, prispôsobenú predpisom Vojenskej hranice. Roku 1808 Padinčania mali už i farára Martina Hamaliara. Za ním prišli i ďalší prisťahovalci. V rokoch 1811 – 1817 sa uskutočnila dostavba školy a fary.
Dlho rokov bola iba jedna učiteľská „stanica” s veľkým počtom detí. Dozor nad školou mali farár a richtár. Roku 1846 bola vybudovaná nová veľká poschodová školská budova z pevného materiálu. Na streche bola malá veža so zvoncom, ktorým sa dávalo znamenie na zraz hraničiarov a deťom na príchod do školy. Budova mala štyri učebne, dve na poschodí a rovnako toľko i dolu v prízemí. V učebniach boli dlhé drevené lavice pre šiestich, niekedy aj siedmich žiakov, ktorí sedeli spolu. Z oboch strán budovy boli umiestnené byty pre učiteľov. Roku 1853 bola otvorená druhá učiteľská stanica. V školskom roku 1860/61 rozdelili triedy na čisto dievčenské a chlapčenské.
Martiš proti maďarizácii
Utvorením Rakúsko-uhorského štátu v škole začala silná maďarizácia. Po zrušení Vojenskej hranice Ministerstvo školstva v roku 1873 vyhlásilo školy za obecné. V obecnej škole pracujú už traja učitelia. Tretiu stanicu v roku 1877 zaujal horlivý Slovák, veľký národovec, spisovateľ a učiteľ Albert Martiš. Začína sa obdobie maďarizácie. Osada dostala pomenovanie Lajosfalva, inteligencia pozostáva z Maďarov, maďarónov a aktívnych maďarizátorov. Nebojácny Martiš sa smelo postavil proti nim. Ako pedagóg rozširoval medzi ľuďmi slovenské noviny, knihy a časopisy. Keďže v školskom roku 1894/95 do hlavnej zápisnice, ktorá sa viedla po maďarsky, vysvetlenie známok zapísal po slovensky, Martiša v tom istom roku predčasne penzionovali. V roku 1888 za učiteľa – kantora na štvrtú učiteľskú stanicu bol vymenovaný učiteľ Ján Fakla.
Roku 1910 školy boli poštátnené. Osada dostala meno Nagylajosfalva. Začala sa výstavba novej budovy a opravená bola stará škola. V tom období boli učebné pomôcky: šlabikár, čítanka, písaná latinkou a gotikou, tabuľa, na ktorú písali grifľou a zotierali špongiou priviazanou o tabuľu. V školskom roku 1914/15 škola mala už 10 tried. Zapísaných bolo 629 žiakov. Škola mala už novú budovu s piatimi učebňami, ktoré boli olíčené vápnom a podlaha bola natretá olejom, učiteľským bytom, veľkou záhradou a dvorom pre deti.
Vyučovanie v slovenčine
Rozkladom Rakúsko-Uhorska a vytvorením Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov získali aj Slováci v Padine prajnejšie podmienky na vlastný rozvoj. Dedina dostala pôvodné pomenovanie Padina. Maďari Padinu opustili a na ich učiteľské miesta nastúpili noví učitelia Slováci. Roku 1918 Ministerstvo školstva vydalo predpis, podľa ktorého sa všetky predmety v škole vyučovali v slovenčine a výučba srbského jazyka sa začala v 3. ročníku.
Nositeľmi kultúrnych činností v osade boli hlavne učitelia. So žiakmi pripravovali program k cirkevným a štátnym sviatkom. Novým správcom školy sa stal Michal Obrcian, učiteľ, ktorý nacvičil i prvé divadelné predstavenie s mládežou.
V roku 1967 – 994 žiakov
Základná škola v Padine vo svojich dejinách zapísala rok 1967, keď počítala najväčší počet žiakov – 994. V roku 1969 padinská škola so slovenskou vyučovacou rečou dostala meno ZŠ maršala Tita Padina a 25. mája 1987 na plató pred školskou budovou bola odhalená busta maršala Tita, ktorej autorom je sochár Milorad Zdravković z Belehradu. Rad osvetových pracovníkov, ktorí pôsobili v škole, je veľmi bohatý. Každý v nej zanechal kúsok seba, snažil sa naplno vychovať generácie dobrých žiakov, z ktorých sa neskoršie stali predovšetkým dobrí ľudia, usilovní robotníci, stavbári, technici, agronómi, inžinieri…
Anička Chalupová