V PAŠIĆOVEJ ULICI V NOVOM SADE
V akejsi pomyselnej rovine ide o celkom vydarenú rovnováhu fotografie a maľby v tej istej, Pašićovej ulici v Novom Sade. Kým domovom snímok logicky boli a sú priestory Foto, kino a videozväzu Vojvodiny, maľbám takmer spravidla patrí galéria oddelenia Srbskej akadémie vied a umení (SANU) v Novom Sade.
V druhej polovici júna a prvej časti júla bola dočasným obydlím malieb Dragana Bartulu (Sokolac 1959), prinášajúcich mimoriadne expresívny, pôsobivý a mnohoznačný pohľad na príbytky naše. Pre tých, ktorým jeho meno nie je doposiaľ veľmi známe, treba povedať, že študoval sociológiu v Sarajeve a Pedagogickú akadémiu v Šabci, že založil Galériu Miny Karadžićovej v Loznici, že pracoval ako scénograf viacerých divadelných predstavení, že samostatne vystavoval vyše štyridsaťkrát doma a v zahraničí (Taliansko, Rusko, Švajčiarsko…), že účinkoval na približne päťdesiat výtvarných táborov tak u nás, ako aj v cudzine.
Domy alebo obydlia, ktoré nám ako maľby v podobe poslednej samostatnej výstavy ponúkol, sa vyznačujú precíznou kresbou, širokým rozpätím a plným využívaním koloritu a odtieňov rovnakej alebo príbuzných farieb, oknami a strechami úmyselne čiernymi alebo nápadne tmavými, múrmi bielymi alebo jasnými. Veď každý sme iný a inakší a každému z nás aj domov čosi iné znamená. Niekomu možno pripomína krásu návratov, ďalšiemu uzavretosť, inému väzenie, štvrtému prianie byť vyššie a ešte vyššie. Umelec to dosahuje náznakmi, ako je napríklad strecha podobajúca sa štvormotorovému lietadlu rútiacemu sa vertikálne, do výšky, alebo lúčom svetla pripomínajúcim to, ktoré dostávame, keď diaprojektor premieta zábery na stenu. Sú na tých maľbách domov aj kríže, aj pušky, aj tváre, aj tajomstvá chodieb, aj kruhy… Lebo naše príbytky sú naším svetom a súkromím. Z nich dennodenne odchádzame, no zase sa im aj vraciame, bohatší o nové životné zážitky a skúsenosti.
Oto Filip