V rámci príspevkov o dejinách svetových futbalových majstrovstiev sa už dostávame do Mexika, kde prebiehal deviaty Mundial, roku 1970.
Šampionát sveta v Mexiku bol prvým turnajom, ktorý sa hral mimo juhoamerického a európskeho kontinentu. Prebiehal od 31. mája do 21. júna. V kvalifikáciách účinkovalo 75 reprezentácií zo všetkých svetadielov a začali sa v máji 1968. Priamy postup na Mundial mali zabezpečený Mexiko, ako hostiteľská krajina, a Anglicko, ako majster sveta z roku 1966.
Kvalifikácia
Na záverečný turnaj sa prvýkrát prebojovali El Salvador, Izrael a Maroko. Záujem o organizáciu turnaja bol ako nikdy predtým – interesovali sa Argentína, Austrália, Kolumbia, Japonsko, Mexiko a Peru. Oficiálne sa prihlásili iba Mexiko a Argentína. Na kongrese FIFA v októbri 1964 za hostiteľa Mundialu 1970 napokon zvolili Mexiko.
Určené bolo, že Európa ponúkne ôsmich predstaviteľov, Južná Amerika troch, a jedno miesto bolo určené aj pre krajiny zo Severnej a Strednej Ameriky, Ázie/Oceánie. Prvýkrát v dejinách garantovaného účastníka na Mundiale mala aj Afrika. FIFA tak reagovala na bojkot afrických krajín v rámci kvalifikácie na MS 1966, keď Afrika nemala priameho účastníka záverečného turnaja.
Maroko sa stalo prvou africkou krajinou, ktorá účinkovala na MS a zaujímavo, že pre futbal vypukla ozajstná vojna – El Salvador totiž v play-off eliminoval Honduras, čo za dôsledok malo štvordňový konflikt v júli 1969, pomenovaný Futbalová vojna.
Na turnaj sa nekvalifikovali niektoré silné futbalové krajiny – Argentína, Francúzsko, Španielsko, Portugalsko, zatiaľ čo sa Peru na MS vrátilo po 40-ročnej prestávke.
Záverečný turnaj
Na záverečnom turnaji zo skupiny A do štvrťfinále postúpili Sovietsky zväz a Mexiko, zatiaľ čo vypadli Belgicko a El Salvador. V skupine B Taliansko a Uruguaj boli lepší ako Švédsko a Izrael. V skupine C prvé dve miesta obsadili Brazília a Anglicko (vypadli Rumunsko a Československo). Zo skupiny D postúpili Západné Nemecko a Peru, kým eliminovaní boli Bulharsko a Maroko.
V prvej časti najpresvedčivejší boli Brazília a Západné Nemecko, za ktoré výborne hral Gerd Müller. Hlavnými hráčmi Brazílie boli Pelé, ktorému to bol už štvrtý Mundial, tiež Jairzinho, Rivellino a Tostão.
Vo štvrťfinále Uruguaj po predĺžení prekonal Sovietsky zväz a napokon sa znovu dostal do semifinále, Taliani výsledkom 4:1 premohli hostiteľov, Brazília bez ťažkostí premohla Peru, zatiaľ čo sa Západnému Nemecku podarilo vypomstiť proti Anglicku za prehru vo finále Mundialu 1966. Vo štvrťfinále v Mexiku Nemci po predĺžení vyhrali 3:2 a Angličania zostali bez titulu.
Semifinále a finále
V semifinále Brazília zvrátila vedenie Uruguaju a vyhrala 3:1, kým Taliansko a Západné Nemecko v druhom semifinále zohrali jeden z najlepších zápasov v dejinách MS.
Taliani po predĺžení vyhrali 4:3, s tým, že sa regulárna časť skončila výsledkom 1:1. Nemci sa v predĺžení ujali vedenia, Taliani zvrátili a nakoniec sa dostali do svojho prvého finále po roku 1938.
V záverečnom stretnutí Brazília prehrať nemohla a brazílska generácia z Mundialu 1970 je často považovaná za najlepší futbalový tím sveta v dejinách.
Brazílčania nakoniec triumfovali výsledkom 4:1 a stali sa prvou krajinou v dejinách, ktorá na Mundiale vyhrala trikrát. Pohár Julesa Rimeta dostali do trvalého vlastníctva a od MS 1974 reprezentácie bojujú o nový pohár, ktorý sa používa aj dnes.
Prvým strelcom turnaja bol Gerd Müller, strelených bolo úhrnne 95 gólov a zápasy priemerne sledovalo okolo 50 tisíc ľudí.