Bez ohľadu na to, že komiks bol v socrealistickej minulosti dlho podceňovaný a považovaný za druh brakovej, prostoduchej zábavy importovanej zo Západu, predsa zohral významnú úlohu v kultúre niekdajšej Juhoslávie a ovplyvnil životy mnohých jej obyvateľov.
Masovú popularitu si získali najmä talianske komiksové seriály z Vydavateľstva Sergia Bonelliho, ktoré boli u nás od roku 1968 (a v priebehu ďalších 25 rokov) uverejňované v novosadských edíciách Zlatna serija a Lunov magnus strip. Vychádzali týždenne, ich epizódy sa očakávali s netrpezlivosťou a každý odchod k novinovému stánku po nové dobrodružstvá Zagora, Bleka, Veliteľa Marka, Texa, Kapitána Mikiho alebo Kita Telera bol osobitným zážitkom.
Napriek svojráznej magickosti, ktorú so sebou prinášali, títo kovbojsko-traperskí kreslení hrdinovia boli však prehnane idealizovaní, ich príbehy boli príliš stereotypné a len zriedkavo vtipné, takže objavenie sa jedného celkom odlišného, antihrdinského Alana Forda predstavovalo vítanú inováciu.
Prvá epizóda tohto čiernohumorného detektívneho komiksu vyšla v Taliansku 28. mája 1969, teda presne pred polstoročím, z kresliarskej dielne dueta Magnus – Max Bunker. Hneď na začiatku pozornosť upútali charakterné postavy hlavných protagonistov, členov skupiny TNT, čiže tajných agentov, úplných diletantov, so spoločným sídlom v neúhľadnom newyorskom kvetinárstve, ako aj karikatúrny humor s prvkami commedia dell’arte a temná kresba odrážajúca pochmúrnosť veľkomestského kriminálneho sveta, do ktorého perfektne zapadá rad groteskne komických negatívnych postáv (najznámejšou z nich je Superhik, efektný antipód Robina Hooda).
Od začiatku 70. rokov minulého storočia v Juhoslávii tento komiks vydával záhrebský Vjesnik vo vynikajúcom srbochorvátskom preklade redaktora Nenada Brixyho, ktorého jazyková re-kreácia vo veľkej miere prispela k tunajšej popularite celého seriálu. Od roku 2003 komiks o skupine TNT v Srbsku vydáva Color Press Group, ale staré výtlačky s Brixyho prekladom sa vyhľadávajú dodnes.
Alan Ford teda oslavuje päťdesiatku. Je však zaujímavé, že o tomto jeho jubileu sa asi najviac hovorí v regióne niekdajšej Juhoslávie, čiže u nás. Totiž len v krajinách ex-YU a v rodnom Taliansku dosiahol slávu a prítomný je aj dnes, pokým v ostatných častiach sveta o ňom vôbec nevedia. Prečo je tomu tak? Touto otázkou sa detailne zaoberá Lazar Džamić v knihe Cvjećarnica u kući cveća, v ktorej výstižne postrehol dôvody, pre ktoré sa Alan Ford u nás udomácnil a stal sa súčasťou našej identity.
Obyvatelia Talianska a priestorov bývalej Juhoslávie vraj zdieľajú niektoré spoločné znaky mentality, ktorej celkom zodpovedá alanfordovský druh humoru, a satirickú kritiku korumpovaného režimu prijímajú ako liečivú terapiu. Takisto sa ľahko identifikujú s nadrealistickou absurditou, ktorá prevláda v celkovom ovzduší tohto komiksu – u nás sa dokonca ustálila ako spôsob každodenného života a prirodzená vlastnosť spoločenského zriadenia.
Džamić uzaviera, že sme si Alana Forda osvojili pre jeho autentickú inovatívnosť, jedinečný hlas a zaujímavú synchronickosť vzhľadom na politické, kultúrne a historické prostredie bývalej Juhoslávie, pričom sa tento komiks u nás z kultúrneho fenoménu transformoval do niečoho omnoho väčšieho, trvalejšieho a významnejšieho: stal sa naším symbolom.
Stevan Lenhart