Vážení čitatelia, zhodou okolností minulý týždeň našiel som sa v spoločnosti nového kolektívu, členov redakcie týždenníka Hlasu ľudu. I keď som niekedy dávno navštevoval túto ustanovizeň, sem-tam som sa kamarátil, chodieval na desiate poschodie, debatoval. Neskoršie som aj prispieval na rôzne témy z domova a zo zahraničia, hlavne som sa nepoznal s novými novinármi, redakciou, vedením a vôbec so zamestnancami. Preto by som bol rád podať si ruky, priblížiť sa, nadviazať styky, vymeniť si názory, dozvedieť sa o tom najkrajšom v ľuďoch a poučiť sa z ich vlastných skúseností.
Žijeme v búrlivej dobe, hádam ako nikdy predtým.
Vyčerpávajú nás najrozličnejšie témy, ustavičné cengania telefónnych esemesiek, prehrabovanie sa v mobiloch, permanentné ataky z televíznych obrazoviek, takmer o ničom hovory tých a oných na pracovisku či na ulici, až po každodenné planetárne hrozby, rinčanie zbraní, pôvodné ruchy, klimatické zmeny, katastrofické požiare, povodne, nútenia, utláčania, tlačenia, záujmy svetových mocipánov v takzvanej – „novej dobe faraónov“, jednoducho – každodenný život.
Dnes, keď tak často, hádam ako nikdy predtým morami plávajú ponorky, bojové lode, hrozia zbraňou, hemžia sa vojská, som presvedčený, že by sme sa mali vrátiť k našej rodine, k našim ľuďom, k nášmu kolektívu, k sebe, aby sme opäť našli to najkrajšie v okolí, v ľuďoch, v nás samých. Každý človek sa líši vo svojom bohatom vnútornom svete, v charaktere, jedinečnom myslení – to je to hádam najvzácnejšie.
Zlé zvyky, pocity, že nemáme kontrolu nad svojím „ja“, nadhľad nad domácnosťou, vo vlastnom okolí, v širšom prostredí – jednoducho sme cudzinci vo vlastnom víre života. Každodenné starosti, nenávisť, stres a chronický hnev ničia telo a duch. Potláčajú myseľ.
Myseľ je podstata sveta!
Hádam keby sme neboli bieli alebo čierni, žltí, červení či modrí, hádam by sme opäť rozlišovali človeka podľa toho, kto odkiaľ pochádza, kto sú jeho rodičia, kto boli jeho starí rodičia, podľa farieb vlasov alebo očí, koľko peňazí sa mu podarilo zohnať, koľko má pozemkov, domov, a nie čo má v hlave?!
Treba rozlišovať Dobro od Zla. Treba rozlišovať to, v čom sme si blízki – čo nás v podstate spája?!
Na to potrebujeme lídrov. Múdrych lídrov (pritom v tejto chvíli vonkoncom nemyslím len na politikov), ale predovšetkým lídrov v ostrej mysli, lídrov v kumšte, v organizácii, šľachetných jednotlivcov – tých, ktorí zjednocujú svet. Myslím na tých, ktorí sú stĺpom rodiny. Myslím na tých, ktorí zachovávajú vnútorný a vonkajší mier. Ktorí sa starajú o pokrok ľudstva. Keď ich niet, sotva si pomôžeme. Predsa nepotrebné je pohoršovať sa nad situáciou, na ktorú, žiaľ, sotva môžeme vplývať.
Ako si v takomto svete zachovať svoj zdravý rozum, ako zachovať seba?! Byť dobrým človekom.
Dobrý človek?!
Nie, neexistuje dobrý človek, je to mýlka zlých ľudí. Dobrý človek je umelé stvorenie, ktoré je výsledkom zložitého vnútorného boja so sebou samým.
Myseľ a multikultúrnosť víťazia. Ľudská civilizácia musí pestovať rozličnosť, ona je najväčšia civilizačná hodnota. Je to planetárne právo nás všetkých bez ohľadu na rozdiely.
Buďme múdri, aby sme neboli zlí. Múdry človek sa často prehŕňa vo svojej minulosti, eliminuje svoje slabosti, až v jednej chvíli si uvedomí, že tá analýza nikdy nestačí a že zlý charakter je našou mentálnou kontamináciou. Samozrejme, sme živí, nedokonalí ľudia a svoje nedostatky nikdy nemôžeme odstrániť, ale nikdy nesmieme prestať zbavovať sa ich. Ak vytrváme na tejto nekonečnej ceste, možno po desaťročiach svedomitej práce zazrieme v zrkadle seba – vitaj, človeče!
Miroslav Benka